5. kapitola - Návšteva

9. ledna 2010 v 20:12 | Dadush |  Stella Nova
Kopírovať so zdrojom!!!

Z pohľadu Belly

Keď viedol moje auto zo školského areálu, som si uvedomila, že vôbec neviem, kde býva.
"Kde bývate?" Spýtala som sa.
"O chvíľu uvidíš." Žmurkol a usmial sa na mňa úsmevom, ktorý som si od dnešného dňa tak zamilovala. Riadil jednou rukou a druhou ma na sedadle držal. Občas sa pozrel do hustnúceho lesa a občas na mňa - na moju tvár, na moje vlasy, na naše prepletené ruky. Niekedy ich zdvihol, aby ma chrbtom svojej pohladil po líci.
Prešli sme cez rieku Calawash, cesta sa stočila na sever a domy, ktoré sme míňali, boli stále ďalej od seba a stále väčšie. Potom sme prešli okolo posledných domov a viezli sme sa hmlistým lesom.
Sem-tam som sa pozrela do spätného zrkadla, či ostatní za nami stíhajú, pretože Edward šoféruje ako šialenec.
Stíhali.
Váhala som, či sa ho mám začať vypytovať, alebo budem trpezlivo sedieť, keď v tom zabočil na nedlážděnu cestu. Nebola nijak označená a medzi papradím sa dala sotva rozoznať. Z oboch strán nás obklopoval les a cestu vedúcu cezeň bolo vidieť len pár metrov dopredu. Vlnila sa ako had pomedzi prastaré stromy.
Po pár kilometroch začal les rednúť a zrazu sme sa ocitli na malej čistinke - alebo to bol v skutečnosti trávnik? Aj sem však zasahovalo šero lesa, pretože celý pozemok ležal v tieni širokánskych korún 6 prastarých cédrov. Tie vrhali svoj ochranný tieň rovno na steny domu, ktorý sa medzi nimi zrazu zjavil, a schodisko vedúce k hlavným dverám.
Neviem, čo som čakala, ale rozhodne nie toto. Dom bol jemnej hnedej
farby, mal 3 podlažia, obdĺžnikový pôdoris a bol dobre rozvrhnutý. Okolie vchodových dverí bolo presklené.
Zastavili sme pred priestrannou garážou, kde bol zaparkovaný Emmettov obrovský džíp a doktorov mercedes.
Všetci zamierili k domu a ja som ich nasledovala. Po jednom sme vchádzali dnu, Edward zatvoril za nami dvere.
"Čaute! Sme doma!" Povedali jednohlasne.
"Som v kuchyni!" Ozval sa pôvabný ženský hlas.
,Esme' pomyslela som si.
Edward prikývol.
"A máme aj návštevu." Povedala Rosalie hlasom, ako keby sme sa len rozprávali - no ja som vedela, že ich bude počuť, a spolu s Alice ma schytili pod pazuchami a vliekli do kuchyne.
"Mám aj vlastné nohy. A dokonca viem aj na čo slúžia." Objasnila som im. Nad mojou poznámkou sa pousmiali, ale i tak ma niesli do kuchyne.
Kuchyňa bola priestranná z neurčitého obdoba, doplnená všakovakými modernými doplnkami a prístrojmi, ktoré nepotrebovali. Doma zásadne nejedli. Uvedomila som si, že je to kamufláž.
,Rafinované' zhodnotila som v mysli a pousmiala som sa.
Edward sa v obývačke nad mojou poznámkou rozrehotal.
"Ušlo mi niečo?" Spýtala sa prekvapená Esme, ktorá sedela za obrovským jedálenským stolom z 8 stoličkami a niečo zapisovala do notebooku.
"Čaute, baby!" Pozdravila ich a pozrela sa na nás. "Čauko, Bella!" Pozdravila ma.
Postavila sa a podala mi ruku. "Rada ťa spoznávam." Povedala a potriasla mi ňou.
"Aj ja vás." Pousmiala som sa. "Máte nádherný dom." Dodala som ako sa patrí.
"Som rada, že sa ti páči. Vlastne, je to moja práca. Renovujem staré domy. Tento je jedným z nich."
"Tento je renovovaný?" Spýtala som sa neveriacky a sánka mi padla skoro na kolená. Podľa mňa bol čerstvo postavený.
"Vôbec na to nevyzerá, však?" Spýtala sa.
,To teda nie.' pomyslela som si. Na odpoveď som sa nezmohla, iba som prikývla.
"Poď, ukážeme ti zvišok domu." Povedala Rosalie nadšene a jemne ma poťahala za ruku. Nasledovala som ju. Alice s nami nešla, ostala s Esme v kuchyni.
Vyšli sme na prvé poschodie. Prstom ukazovala na jednotlivé dvere, ktoré patrili ich obyvateľom.
"Alicina a Jasperova izba, moja a Emmova…"
"Tak ma nevolaj!" Dolahol k nám Emmettov hlas z prízemia. Rosalie zagúľala očami, ale opravila sa. "Tak teda moja a Emmettova izba," pričom zdôraznila slovo Emmettova.
"Tak sa mi to páči." Ozval sa za nami Emmett a spolu s Edwardom sa rozrehotali na celý dom.
Nevšímala si ho a pokračovala. "…Carlislova pracovňa… Jeho a Esmeina izba sú na ďalšom poschodí, rovnako i Edwardova."
Carlisle vybehol zo svojej pracovne s varovným pohľadom. "Chlapci, boli by ste takí milí a láskavo sa prestali rehotať? Na linke mám dôležitý hovor."
Edward s Emmettom stíchli, ale uškŕňali sa na seba ďalej. Carlisle vpochodoval späť do pracovne a dôrazne za sebou zabuchol dvere.
Tu Rosaliinu úlohu prevzal Edward.
"Teraz som na rade ja." Povedal a pristúpil ku mne.
"Dobre." Prikývla podišla ešte stále k chychúňajúcemu sa Emmettovi. "Uvidíme sa teda neskôr." Ruka v ruke sa rozbehli dolu schodiskom.
"Tak, čo by si chcela vidieť?" Opýtal sa ma, keď sme zostali samy.
"Neviem, navrhni ty niečo."
"Ukážem ti moju izbu, ak chceš." Navrhol.
"Súhlasím." Na zdôraznenie svojich slov som ho chytila za ruku. Usmial sa na mňa a vykročili sme na ďalšie poschodie, kde by sa mala nachádzať jeho izba.
Vystúpili sme po širokom schodisku, zabočili doprava a stáli sme pred dverami jeho izby..
Natiahol svoju prázdnu ruku, aby nám otvoril dvere.
Jeho izba bola priestranná a otočená na západ. Z izby mal výhľad presklennou stenou na okolité zarastené kopce.
Po našej pravej strane, ako sme vstúpili, mal stenu obloženú poličkami, na ktorých sa nachádzali rôzne CD-čka, ktorých názvy som ani nepoznala. Domyslela som si, že je lepšie zásobovaný, ako hocaký obchod s hudbou. V strede police bola rozložená dobre vyzerajúca aparatúra. Bála som sa jej čo i len dotknúť, aby som jej neublížila.
V rohu nenápadne, pri poličkách s knihami, stál čierny kožený gauč. No nikde žiadna posteľ.
Zostal ticho. "Bella?"
"Áno?"
"Čo na to povieš?"
"Na čo také?"
"Že nespím." Zaváhal.
"To akože vážne?" Opýtala som sa ho prekvapene. "Nikdy?"
"Práve som ti to sprostredkoval v mysli." Povedal so zmätkom v tvári.
"Aha, zrejme som si to nevšimla."
"Zrejme." Nič viac na to nepovedal, iba pokrútil hlavou a obzeral sa po izbe.
"Keď ma niečo odreaguje som až prekvapujúco nevšímavá." Musela som sa nad tým zamyslieť.
"Tak, ako sa ti tu páči?" Vytrhol ma zo zamyslenia.
Skôr ako som mu stihla odpovedať sa do miestnosti vrútila Alice. Na jej malej milej tvári sa zračili obavy.
"Bella, si v poriadku?" Opýtala sa ma podozrievavo.
"Áno, nikdy som sa necítila lepšie. Prečo?"
No nemusela mi ani odpovedať. Vydela som jej to na tvári, že sa niečo deje. Niečo videla.
Oťažievali mi viečka, podlomili sa mi kolená a zrazu som len na sebe zacítila Edwardove ruky, ako ma zachytili pred pádom.
Omdlela som.
"Bella!" Vykríkol, no jeho hlas znel, ako keby bol hlboko pod vodnou hladinou.
Pohltila ma temnota.
V mojej mysly sa objavili doteraz nejestvujúce prekážky. Nerozumiem tomu. Nerozumiem ničomu, čo sa teraz so mnou dialo. No cítila som ukrutnú bolesť v hlave. Celé moje telo sa skrúcalo v bolestivej triaške. Necítila som nič iné, len tú krutú bolesť.
,Prosím, nech to prestane!' modlila som sa.
,Čo som spravila? Prečo som si toto zaslúžila?' pýtala som sa.
Na moje otázky som nenachádzala odpovede.
Odrazu som ostala nehybne ležať a ani neviem prečo, len som začala premýšľať o svojom doterajšom živote…
… Jacob Black.
Osvietilo ma…
 


Komentáře

1 kikinka | 25. února 2010 v 14:01 | Reagovat

super.....fantastická poviedka....prosím pokračovanie, som strašne zvedavá čo bude ďalej  :D

2 Dadush | Web | 25. února 2010 v 17:45 | Reagovat

[1]:  nmno, neviem či sa k tomu ešte vrátim... ono mi ušla niť a tak... skor sa už dám na jednokapitolovky :( ... ale, vieš čo? asi idem pokračovať v tejto poviedke. Navnadila si ma! :D vďaka Ti! :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama