9. kapitola - Sen o sne

23. března 2010 v 15:18 | Dadush |  Stella Nova

Kopírovať so zdrojom!!!


Vopred varujem!
Ak si nechcete pokaziť náladu zbytočným čítaním, tak už ďalej ani pokračovať nemusíte... Podľa mňa sa tu poriadne nič nedeje, pretože som len otvorila word a písala, čo ma práve napadlo...
Vopred sa ospravedlňujem za pravopisné chyby, ale to len preto, že mám word v CZ...

876201786
Vchodové dvere sa otvorili a zatvorili. Bolo počuť aj tiché našlapovanie niečích nôh. Bola som na poschodí, ale to mi neprekážalo, aby som zistila, že dolu nie je len jeden jediný pár nôh. Ale nič viac. Len tiché kroky - dokonca tiché aj na moje veľmi citlivé uši, dokonca ani žiaden šum o seba šúchajúcich sa látok nebolo počuť. Nič. Zavrela som knihu práve v tom najlepšom (i keď osobne to nemám rada) a išla som sa pozrieť, kto to prišiel. Idem dolu schodmi, obzerám sa, no nikde nikoho. Už som pod schodiskom a stále sa obzerám po obrovskom vyupratovanom dome. Moje oči postrehli, že na dlážke nie sú žiadne odtlačky nôh. A ja by som to mala vidieť - som predsa novorodený upír. No nič som nevidela. Snažila som sa vyňuchať svojho návštevníka, ale tiež nič. Čudné. Viac než čudné.

+++

"Čo mám spraviť?"
"Pomysli na lov. Možno to pomôže. Vži sa dotoho. Chceš zachrániť život a nie ho premárniť."
Chalan s bronzovými vlasmi sa naklonil nad telo nehybného dievčaťa. Dievča nebolo mŕtve, ale ani živé. Srdce jej už dávno dotĺklo, ale aj tak z jej tela sálala teplota. Chalan sa pozrel na svojho ,otca' s umučeným pohľadom, pretože toto on nechcel. Pokiaľ vedel, a vedel toho dosť, nikto to nechcel. Všetci si mysleli, že budú mať krásny nekonečný život. No zrazu do toho sna o nekonečnom živote vtrhla krutá realita a dievča zomrelo pri autonehode.

+++

Prechádzam sa po tichom dome, ale zatiaľ som nikoho nenašla. Žiadneho nečakaného návštevníka. Ale zrazu niečo počujem. ,Čo to má byť?' pýtam sa sama seba. Nejaký vtáčik? Ale, čo by tu robil vtáčik? Keď mu takto zmätene bije srdiečko, tak určite niekde uviazol… Ale jako sa sem mohol dostať? No tlkot vtáčieho srdiečka silnel a silnel. Obzerám sa, odkiaľ pochádza.
Na lúke medzi domom a riekou tečúcou cez pozemok, sa hnali medvede. Ale toto boli obrovské medvede… Nie medvede, ale svorka šiestich vlkolakov, ktorá trielila týmto smerom. Očividne išli za mnou, pretože som tu bola sama. Nachádzala som sa v presklenej obývačke, keď obrovský čierny vlk - Sam vyskočil dovzduchu smerom ku mne, priamo cez sklo, ktoré nás delilo. Podobne jako Sam skončili v obývačke aj ďalší dvaja vlci. Všetci traja sa zastavili na čistučkom bielom koberci… Stála som prednimi ako dáky odsúdenec před súdom. Vlci stáli v pozore, nemali uvolnený ani jeden jediný sval na svojich telách. Najväčší z nich, čierny Sam, sa priblížil bližšie ku mne. Automaticky som sa od toho smradu odtiahla, ale moc mi to nepomohlo, keďže tí trala vlci stihli zasmradiť celú miestnosť. Sam sa před mojimi očami zatriasol a práve včas sa postavil na zadné nohy, aby ostal stáť na ľudských. Premenil sa. Před očami mi stál nahý Sam. Niežeby to neburcovalo nejak moje ženské hormóny, ale nahota je u nich prirodzená, rovnako ako smäd po krvi u mňa.
"Čo tu chcete, Sam?" Začala som asi trochu drzo.
"Nebuď drzá, dobre? Sme v prevahe, ak si si to náhodou nevšimla…" Zavrčal.
"No tak, už to vyklop. Nemám na teba celý deň." Provokovala som ho ďalej.
Spoza jeho chrbta sa od vlkov ozvalo varovné šteknutie, no len čo Sam zodvihol ruku, tak utíchlo. "Kde to je?" Spýtal sa Sam, ešte stále so zdvihnutou rukou.
"Kde je čo?" Nechápala som a očividne to bolo vidno aj na mojej mramorovej tvári, pretože jeden z dvoch vlkov posmešne zaskučal.
"Nehraj sa s nami, zlatko," Sam podišiel bližšie ku mne. Panebože, ten smrad sa už nedal vydržať! Keď pristúpi ešte čo i len o kúsoček ku mne, tak za seba neručím…
"Ale ja vážne nerozumiem o čom to vravíš…"
"Prehľadajte to tu!" Prikázal Sam dvom vlokom za sebou. Tí sa premenili a stali sa z nich ľudia, ktorých som nestretla. Ale niečím som si istá. Títo dvaja vlci nie sú z La Push…
"Sam, mali sme dohodu, ktorú ste zjavne porušili."
"Akú?" Chcel vedieť.
"Že neuhryznete človeka, a jako tak vidím, tak sa niekto neudržal a …"
A Sam podišiel ku mne, naprahol ruku, že mi jednu strelí.
Zasyčala som, no nepodarilo sa mi včas ubrániť a už ma v horúcich náručiach držali neznámi vlci. Syčala som, kopala som, dokonca som sa snažila ich uhryznúť. Ale nestačila som im. Mali rýchle reflexy. Raz mi niekto povedal, a bolo to už dosť dávno, že vlci sú rýchlejší než upír. Vtedy som tomu nechcela veriť, ale vidím, že ten niekto mal pravdu…
Z najvyššieho poschodia sa ozval tlkot vtáčieho srdiečka… Ale akého vtáčika? Myslela som si, že tým tlkotom srdca bol tlkot sŕdc týchto vlkov. Sam to zjavne tiež počul a obrátil sa za zvukom. Zvuk k nám doliehal z poschodia…
"Aha, takže tu nie je?" Sam sa zaškľabil a závratnou rýchlosťou vybehol hore schodmi. Kým bol preč ja som neotáľala a snažila som sa vymaniť z nechcených a nepríťažlivých objatí.
Na schody vkročila Samova bosá noha. Ja spolu s vlkmi sme zdvihli k nemu pohľady. Sam niečo držal v rukách…
Nie niečo, ale niekoho. Bolo to dieťa s črtami dospelého človeka…
Moja vnútorná osoba zakvílila keď zbadala, že toho malého čudného človiečika drží v rukách niekto taký, ako je Sam. Sam zišiel po schodoch s tou malou osôbkou na rukách. Nevedela som, čo to má znamenať. Moje vnútro chce chrániť to stvorenie v tých vlčích rukách. Aj keď ja osobne neviem kto to je. Moje pľúca spalované tým čudným pocitom, že by som mala niekoho chrániť, sa rýchlo napĺňali kyslíkom, ktorý som už nepotrebovala.
Nádych. Výdych. Nádych. Výdych.
Srdce, ktoré mi doteraz nehybne spočívalo v mojej kamennej hrudi sa roztĺklo, jako nikdy v mojom živote… Začalo mi pumpovať moju doteraz usadenú krv v žilách i tepnách, čo mi spôsobovalo neskutočnú bolesť. Bolesť ma donútila k hlasitému a neprirodzenému vzdychu. Ďalší bolestivý nádych a moja hruď sa nadvihla dosť divným spôsobom, zatiaľ čo v nej srdce pumpovalo krv osto šesť. Od bolesti som vzdychala, až mi to bolo trápne… Nohy sa mi roztriasli spolu s rukami. Celé telo sa mi chvelo, dokonca som si nevidela ani na ruky - také boli rozmazané. Srdce mi búchalo do stien hrude, ako by malo nedostatok priestoru…
Bilo, bilo, bilo, bilo…
Hruď sa mi dvíhala a klesala. A to všetko naraz. Neovládateľné chvenie, nevysvetliteľný tlkot srdca a neskutočne namáhaná hruď…
Kdesi v mojej hlave som začula hlas, ktorý by mi mal byť povedomý, ale ja som ho nepoznala. Poznala som jedine to, že chvenie ustáva a srdce sa mi nesnaží vykĺbiť rebrá z chrbtice… No srdce bilo ďalej. Neviem ako to prestalo. Možno to ustalo vďaka tomu neznámemu hlasu v mojej hlave. Zase ten hlas a zase. Doteraz som nevedela rozoznať tie slová, ale už mi začínali dávať aký-taký zmysel. Bolo to niečo v tom zmysle, že je pripravená… ešte chvíľu. No mne včas došlo, že sa hlas rozprával so mnou. No ja som mu nijak nevedela odpovedať. Hlas som ešte stále nepoznala, ale on sa mi stále prihováral: "… Vydrž, všetko to dobře dopadne… budeš v poriadku…" Vety a slová mi nedávali zmysel. Na ruke, ktorú som doteraz ani nepocítila, že ju mám, som odrazu niečo ucítila. Nebolo to studené, ale nebolo to ani horúce, jako tie ojatia v obývačke, na ktoré som si matne spomenula. Bolo to na dotak hebké a príjemné. Malo to približne robnakú teplotu jako moje telo. V pozadí som už vnímala aj ďalší hlas. Príjemný hlas. Myslím si, že šepkal. "Už to nebude trvať dlho," počula som, jako zašepkal. "Hm," odpovedal mu hlas, ktorý som spoznala - tento sa mi před chvíľou prihováral. Na ruke som pocítila tlak, tentokrát o niečo silnejší než ten predtým.
"Bella, počuješ ma?" Prihovoril sa mi. Keď povedal moje meno, srdce ustalo a ja som sa posledný krát nadýchla. Otvorila som oči.
Videla som prach prúdiaci po okolí a nejak mi v hlave vytváral obrazy. Tie obrazy mi boli povedomé. Boli tam vlci… Sam… Sam bežiaci po schodoch… potom schádza dolu schodmi a niečo nesie na rukách… Zovrelo mi hrdlo a ja som skríkla: "Renesme!" Zrazu som sa ocitla na nohách a letmo som zaregistrovala sklo jako padá na kamene pod oknami a protestný rachot, keď som na tie kamene doskočila. Neviem čo som chcela spraviť, len som bežala… Pri behu som mala pocit voľnosti…
 


Komentáře

1 Gaudi | 24. března 2010 v 15:38 | Reagovat

Čo je na tom zlé? Všetko je super..aj keď momentálne občas mojej mozgovej kôre trvalo niektoré veci vstrebať :D Ale to bude tou migrénou :D:D:D... pokračko?

2 MI_ROSe_LAVA | 25. března 2010 v 14:20 | Reagovat

wuááá... :-D rýýýchlo dalšiúúú prosííím :-)

3 kikinka | 25. března 2010 v 20:27 | Reagovat

no paráda.....rýchlo pokračovanie :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama