10. kapitola - Happy End

3. dubna 2010 v 20:16 | Dadush |  Stella Nova

Kopírovať so zdrojom!!!

Z pohľadu Belly

Moje viečka sa zatrepali. "Vidím svetlo…" vzdychla som. "Umieram…"
Čela sa mi dotklo niečo jemné, nie studené. "Bella, neumieraš. Si živá ako len byť môžeš a čaká nás šťastný a večný život… To len Emmett sa hrá s Carlislovou lekárskou baterkou." V hlase mu bolo počuť, že sa usmieva.
"Ach!" vzdychla som zase. Takže tá bolesť, ktorú som cítila bol nakoniec spaľujúci oheň premeny na nesmrteľnú… On nedopustil, aby som zomrela. Ľúbi ma viac než si zaslúžim.
Letmo som si uvedomila, že ležím. Ležím na niečom tvrdom a pravdepodobne aj studenom, no mne už nič nebude pripadať studené. Ani len samotný Edward. Teraz mám teplotu pokožky presne takú istú jako má on. Konečne sme si celkom rovní.
Kým som tu tak dumala, lúč z baterky mi i naďalej svietil do očí. Vystrela som doteraz nehybnú pravú ruku. Pocítila som jako sa moja ruka o niečo obtrela a vzápätí som už len začula cinkot skla.
"Bells, opatrne. Si o trošku silnejšia, než si bola. Keby si rukou pohla o kúsok doprava, tak by si trafila presne to okno, cez ktoré ste nedávno s Emmettom preleteli. Teraz máme rozbité dve okná vedľa seba. Myslím, že na susedov už nebudeme pôsobiť jako mierumilovní susedia…" povedal do stratena a povzdychol si.
"Takže ja som vlepila Emmettovi? Mám na mysli ten obšuch před chvíľou…"
Zasmial sa. "Ten obšuch?" Ďalší smiech. "Hm, áno, myslím, že to mohla byť Emmettova tvár." Už sa naplno smial.
"No, aspoň že niečo vidím." Usmiala som sa, no zároveň som sa aj zamračila.
Úsmev mi opätoval a jeho ruka opäť spočinula na mojom čele. "Nemusíš sa oňho báť. Bude v poriadku, má tuhý korienok." Stále sa usmieval.
"Netrápim sa kvôli nemu." Pretočila som očami smerom k nemu, aby to videl.
Posadila som sa. Len tak zo zvyku som si päsťami pretrela oči a zívla som si. Edward sa zase zasmial.
"Čo?" Chcela som vedieť.
"Už to nebudeš potrebovať." Zodvihol ruku, aby mi ju priložil na tvár.
Ten dotyk ma pošteklil až pri žalúdku… Taký hebký a zároveň vyvolávajúci pocit, že k sebe patríme… navždy a neodvolateľne. Privrela som oči a tvárou som sa mu oprela o ruku.
Po krátkej odmlke som pootvorila oči… A ocitla som sa v moci jeho jantárovožltých očí… V moci tých najkrajších očí na svete patriacich najkrajšiemu človeku v celom vesmíre.
Povzdychla som si a čelom som sa mu oprela o jeho kamennú hruď. Na chrbte som ucítila jeho ruky ako ma tuho držia v objatí. Aj keď toto gesto bolo samozrejmosťou, stále vo mne vyvolávalo divný pocit. Pocit, o ktorý nechcem nikdy prísť. Pocit, ktorý si budeme obaja pamätať úž po zvyšok našich životov. Obyčajné gesto, ktoré pre nás znamenalo neobyčajne veľa. Na brade som pocítila jeho prst, ktorým mi zaklonil hlavu.
Na tvári mal ten dych-berúci úsmev, ktorý ma už teraz hrial při mojom mŕtvom srdci. Zatiaľ, čo sa vpíjal do mňa svojím pohľadom, sa jeho tvár približovala k tej mojej. Nakoniec sa naše pery spojili a ja som sa ocitla vo svojom dávno vysnenom mikrosvete, krorý sa v priebehu pár dní, stal skutočnosťou… Som v ňom spolu so zmyslom môjho života, s osobou, ktorá je stredobodom môjho vesmíru a nič okolo tej osoby ma nemá čím zaujať… Tak to je a tak to ostane po celú celučičkú večnosť - pokiaľ budeme žiť.

The End


 


Komentáře

1 Gaudi | Web | 3. dubna 2010 v 20:29 | Reagovat

ou! krásny happy endík! :)  ako to že nebol žiadny masaker? :-D

2 Gaudi | 3. dubna 2010 v 20:37 | Reagovat

:D no veď hej...xD,ešte pár krát v tej ankete zahlasuješ, a prekonáš aj ten happy end :D

3 kikinka | 4. dubna 2010 v 9:04 | Reagovat

Krásne, no naprosto úžasný koniec, som sa rozplakala :D

4 Dadush | Web | 4. dubna 2010 v 10:15 | Reagovat

[3]: to vážne?

5 Marcelo | E-mail | Web | 21. prosince 2011 v 15:42 | Reagovat

Moc pěkný blogík. Ještě juknu

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama