I am... Prológ

25. července 2010 v 11:10 | Chelsea |  I am...
I am...
Takže, objavuje sa tu ďalšia moja tvorba :)
Ako tak vidím, bude to viackapitolovka. Konečne! xD
Dúfam, že sa Vám prológ bude páčiť a bola by som rada, keby sa k nemu objaví aj zopár komentov :)
Vďaka

Inak k Love is Forever... - nečakajte ďalšie pokračko - pôvodne to bolo myslené, že to bude len 3kapitolovka, takže tolko k tomu :) Sorry ak som tým niekoho nahnevala, ale je to moje rozhodnutie :)

***




"… nech sa urýchlene dostaví do riaditeľne." Zo školského rozhlasu doznel unudený hlas sekretárky. Hlavu som si zložila z rúk a videla som, ako sa na mňa díva zvyšok triedy.

'Čo si to zase urobila?' pomyslela som si.

"Myslím, že by si mala ísť…" Povedala profesorka. Pozrela som sa na ňu, ona si prstom popravila okuliare na nose a keď zbadala, že sa na ňu dívam, okamžite uhla pohľadom. Divné. Ako keby som bola Medúza a ona by mala skamenieť. Ale nech sa ja čudujem - všetci sú tu divný. A ja som nebola výnimkou. Vlastne - som najdivnejšia z nich, ale oni to ani len netušia. No skôr, než by to stihli niekomu povedať…

Povzdychla som si.

… Zabila by som ich. Ja viem, je to kruté, ale je to tak. Nikto o mne, o nás, nesmie vedieť. Snažíme sa držať v úzadí. Pretvarujeme sa. Ako napríklad ja. Teraz. A už je to tak druhý školský rok. Táto pretvárka sa začala na jeseň minulého roka, keď sme spolu s mojimi dvoma nevlastnými súrodencami, nastúpili na miestnu strednú školu. Dovtedy sme sa ľuďom širokým oblúkom vyhýbali. No "letné prázdniny" sme strávili na dovolenkách, ktoré by si priemerní ľudia nemohli dovoliť. Na dovolenkách sme pozorovali ľudí ako sa hrajú na plážach (neskôr sme zistili, že to bol volejbal), ako sa navzájom kŕmili, ako bývali… Pre nás troch to bolo všetko nové, no zároveň aj staré. Všetci sme to nedávno prežívali, no všetci sme na to zabudli. A pritom to nebolo až tak dávno. Vlastne to bolo asi rok a pol predtým, než sme začali chodiť na strednú školu…

No kým nad týmto všetkým premýšlam, stále sa dívam do profesorkinej tváre. Tá sa stále vyhýba môjmu pohľadu, ale komunikuje so mnou. Síce nepostrehnuteľne, ale komunikuje. Lezie mi na nervy ako sa ľudia cítia v našej blízkosti. Tak obnažene, hamblivo. Dokonca sme im častokrát v tvárach videli, že sa nás úprimne boja. Byť na ich mieste, tak by som sa aj bála. Sme totižto predátori. Zabijaci. Nič nie je pre nás nedosiahnuteľné. Natiahneme sa za niečim a už to máme v hrsti. Už je to naše. Obeť nestihne ani pípnuť.

"Mám si vziať aj veci?" Opýtala som sa vystrašenej profesorky. 
"Decká," prehovorila na triedu. "Chcel by jej niekto vziať veci, ak by sa nestihla do zvonenia vrátiť?"
Poobzerala sa po triede. Nikto ani nemukol. Bolo počuť len bzukot muchy, ktoré sa chcela dobyť na slobodu, no pri tom stále narážala do okenných tabúľ.   
Sledovala som profesorkin pohľad, no stále nikde nič.
"Tak si ich vezmem so sebou." Zahundrala som. Veci som nahádzala do tašky a postavila som sa na odchod. Zasunula som stoličku, ktorá nebadane zavŕzgala na linoleu. Prešla som uličkou k dverám, pri čom som na chrbte cítila pohľady deciek v triede. Zavrela som za sebou dvere a rozbehla som sa k schodisku ľudskou rýchlosťou. Nech ma už čaká čokoľvek, určite to nemože byť horšie než 2 hodiny nudnej biológie.

Cez slnkom zaliate átrium som podišla k dverám vedúcim do riaditeľne. Poobzerala som sa okolo seba. Pripadala som si ako dáky lump.
Nikde nikoho nebolo. Zhlboka som sa nadýchla a zaklopala som.

No len čo sa moja ruka ledva dotkla tých dverí, odchýlili sa. Bolo otvorené. Rukou som potlačila dvere a tie neprotestovali. Otvorili sa tak ako som to ja chcela. Dvere boli otvorené dosť na to, aby som sa stihla predrať medzerou, ktorá tak vznikla. Ešte predtým, než som vošla do zborovne, som sa poobzerala. Všade bolo ticho. Príliš ticho. Ako ticho pred búrkou. No nič. Zdvihla som nohu a spravila som krok vpred. Len čo som vstúpila časťou tela do miestnosti, hrdlo mi zachvátili plamene. Začala som zrýchlene dýchať. Obzerala som sa po okolí. Zľakla som sa, keď sa náhle vedľa mňa objavila tvár. Úľavou som si vydýchla, keď som zistila, že to som len ja v odraze zrkadla. Vyzerala som fakt vylakane a to sa u mňa moc často nestáva. Moja tvár bola strhaná sústredením, ktorým som sa snažila zmierniť plamene v mojom hrdle. Doteraz zelené oči som mala od tej vône žiarivo červené.

"Do pekla!" Zakliala som.

Oči sa mi takto zafarbia len vtedy, keď môj citlivý nos zacíti pach krvi. Ľudskej. Ale myslím, že som to mala celkom pod kontrolou…

"Nenamýšľaj si!" Zahriakla som sa, aby som prestala sama seba klamať. V ničom by mi to nepomohlo. Som upír a s tým sa už nič robiť nedá. Aj keď som si tento životný štýl ja sama nevybrala, teraz ho musím trpieť. Za mňa rozhodli iní, starší nášho druhu. Rozhodli sa len z toho dovodu, lebo vycítili, že mám v sebe skrytý potenciál, ktorý by mal v mojom novom živote vyjsť na povrch. No upírom som už tri roky a žiadne 'predstavenie' sa nekonalo. Starší boli nadmieru sklamaní, pretože tento potenciál (ako to oni medzi sebou nazvali) by sa mal prejaviť hneď po prebudení do nového života.

Keď sa u mňa nič nečakané neprejavilo a stále som to bola viac-menej ja, tak ma vyhnali. A ja som bez námietok odišla a nelutujem to. Myslím, že to bolo to najlepšie, čo ma v živote stretlo. Toto je skutočný život.

Postupovala som ďalej do zborovne. Čím ďalej som šla, tým bol pach krvi intenzívnejší. No zároveň spolu s pachom krvi sa zintenzívnila aj moja túžba po krvi. Prinútila som sa zadržať dych. Išla som ďalej. Stôl sekretárky bol prázdny, úhladné kôpky papierov boli nedotknuté. 'Zrejme si musela odbehnúť' prišla som k záveru. No kým som postupovala k ďalším dverám, za ktorými mala byť pracovňa riaditeľky, začalo sa niečo črtať za sekretárkiným stolom. Najskôr bol z toho necht. Potom prst, zápästie… Až som nakoniec zbadala celú ruku. Pravdepodobne patrila sekretárke. Povzdychla som si - pohľad na nebohé ľudské telá mi nič nespôsoboval, žiadnu nevoľnosť, ako v mojom minulom živote.

No práve som zistila, že som si nemala povzdychnúť. Pach jej krvi mi zalial hrdlo. Zrazu som sa ocitla na kolenách s ústami prisatými na jej zapästí. Keď som si to uvedomila, začal ma zmáhať pocit, ktorý som doteraz nepoznala. Ale myslím, že to bola ľútosť. Ľútosť? Prečo? Veď jej tá krv už chýbať nebude. S týmto záverom som dúškami hltala jej krv. Nemala normálnu teplotu; už začala klesať. Kým som sala, domyslela som si, že je už istú chvíľu mŕtva. No veď ani nie pred piatimi minútami ma volala prostredníctvom školského rozhlasu…

Matne som si začala niečo uvedomovať. Jej krv chutila nejak inak. Nebolo to tou teplotou… Bolo to… Zhrozene som sa od nej odtiahla až na druhý koniec miestnosti. No bolo neskoro.

Z riaditeľkinej pracovne som videla vychádzajúce siluety asi štyroch mužov. Jeden z nich mal na chrbte nejaký hrb… Lepšie som sa mu prizrela. Ten muž mal cez plece prehodené telo riaditelky. Schúlila som sa do kúta, ako pes pred jeho majitelom, ktorý ho len bije. Muži podišli až ku mne. Jeden si čupol ku mne a ja som si až teraz všimla jeho červené oči…

Už viem prečo tá krv chutila tak divne. Telo bolo nadopované liekmi na spánok. Oči sa mi zatvárali a cítila som niečie ruky, ako si ma vykladajú na chrbát…
 


Komentáře

1 Deedou | Web | 25. července 2010 v 11:26 | Reagovat

wow, to je skvěly!:)...ja strašně rada čtu FF, těšim se na další kapitoly:)...máš fakt talent;-)

2 ada | 8. července 2012 v 11:06 | Reagovat

:-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama