Mors tua vita mea - 3. kapitola

29. července 2010 v 22:00 | Gaudi & Dadush |  Mors tua vita mea
Mors tua vita mea
Tak a je tu ďalšia kapitola! To je úsmech, že?
Ja už fakt neviem, čo k tomu dodať :)
Asi len to, že sa tam nič nedeje xD
Tak, prajem príjemné čítanie :)

***


Neviem ako dlho som tam len tak bez pohnutia ležala. Mohli to byť minúty aj hodiny. Možno i dlhšie, neviem. Do tela ma bodali suché vetvičky, ktoré som fakt cítila cez rifle a tričko s krátkymi rukávmi. Bolelo ma to. Zem bola studená a vlhká. Začínala mi byť zima. Na ruke som pocítila pohyb. Šteklilo ma to, ale nie až tak, že by ma to mohlo rozosmiať... Obzrela som sa, čo to vyvolalo. Na ramene som mala nechutnú hnedú stonožku. Vypúlila som oči, no nemala som dosť síl na to, aby som spustila krik. Uvolnila som ruku a frčkou som odstránila nechutného obrúčkavca z môjho ramena. Nechuťou ma až striaslo.

Chvíľu bol kľud, no zrazu som niečo mokré pocítila na svojej tvári. Keď mi to stieklo až k perám, ucítila som slanú príchuť sĺz... Sĺz? Ja nikdy neplačem! Zaprisahala som sa, že už kvôli chalanom nepreroním ani jedinú slzu. No myslím, že toto neboli slzy straty, smútku. Boli to slzy... Radosti? Z čoho som mala mať radosť? Možno z toho, že ma pohrýzol upír. Pohrýzol, ale nepremenil. Pochybujem, že z tohto bola tá radosť. Myslím, že to bolo skôr preto, lebo som videla tú najkrajšiu osobu na svete! Áno, zajasala som v duchu. Myslím, že toto bude ten správny dôvod tých sĺz.

Ach jaj! Čo len so sebou urobím?

Ale-ale prečo odišiel? Nechcela som, aby odišiel! Vráť sa! Prosím! Kričala som zo všetkých síl, hoci z môjho hrdla nevyšiel ani hlások. Nič sa nestalo. Okolo mňa vládlo rovnaké ticho, rovnako chladná , nepríjemná noc. Áno, chcela som cítiť chlad. Ale ten jeho, ten vyžarujúci z jeho pokožky, z jeho dychu. No on tu už nebol. Odišiel, opustil ma, zmizol.

Ale, ako ma mohol opustiť? Veď som preňho nič neznamenala. Bola som len potrava, nič viac! Kričala som na seba. Cez viečka sa mi predral nový prúd sĺz. Nechápala som to. Ako som si k nemu mohla za tak krátku chvíľu vytvoriť taký silný vzťah? Cítila som, ako bez neho umieram. Potrebovala som cítiť jeho blízkosť. Vidieť jeho tvár. Túžila som po jeho dotyku...

To majú všetci upíri taký vplyv na svoje obete? Je to súčasť ich taktiky? Zrejme to tak bude, no kým som nad týmto všetkým premýšľala začula som šuchot. Šuchot opadaného lístia na zemi a pukotanie suchých vetvičiek. Niekto, alebo niečo sa ku mne blížilo. Viečka som stále držala pevne zatvorené, ale ani to nezastavilo ďalší príval sĺz.

Šuchot stíchol. Na tvári som pocítila jemný dotyk. Ľahký ako motýlie krídla. Zvraštila som čelo a opatrne otvorila uplakané oči. Najprv som len žmúrila do tej tmy a snažila som sa zaostriť.

No nebola tu taká tma akú som očakávala. Bolo tu svetlo. Svetlo odrážajúce sa od jeho alabastrovo-bielej pokožky. Tak tomuto sa vraví žiara mesiaca. Od úžasu som otvorila ústa a rukou sa zaprela do zeme, aby som sa posadila. Nešlo to ľahko, v rukách som nemala takmer žiadnu silu. Keď však zbadal  o čo sa snažím, natiahol ruku, aby mi pomohol. V polke pohybu zastal. Váhal, čo má urobiť. Zabolelo ma to.

Najkrajšia osoba, akú som kedy videla kľačala predo mnou na kolenách a spaľovala ma pohľadom. Neviem, čo tam videl, no mala som pocit akoby mi nazrel až do posledného kútika mojej duše.

"Ty žiješ." Vydýchol prekvapením omámene, na čo som zvraštila čelo. Chcel, aby som bola mŕtva? To bol jeho zámer? Samozrejme, je to predsa upír! Teda aspoň niečo na ten spôsob. Čo je to za nebezpečného tvora? Ale tá predstava mi nešla dokopy. Niekto tak krásny nemôže byť tak zlý.

"To predsa nie je možné." Hovoril tichým hlasom, že som mu ledva rozumela.
No zrazu som ucítila čosi chladné na mojom páse. Opäť. A opäť ma prepadol ten blahodarný pocit. Pri každom jeho dotyku som pocítila akúsi úľavu. Druhú ruku vsunul pod moje kolená a odrazu som sa ocitla vo vzduchu.

"Kto... kto si?" snažila som sa zo seba dostať zo všetkých síl otázku, ktorá ma doslova pálila na jazyku. Potrebovala som o tejto dokonalej osobe vedieť čosi viac. Všetko!   

"Edward..." začula som ako hovoril svoje meno, no jeho hlas sa mi vzďaľoval. Viečka akoby odrazu vážili tonu a ani všetka moja námaha nestačila na to, aby som ich udržala otvorené. Jeho žiarivú tvár zahalila tma...


 


Komentáře

1 Gaudi I bývalé Sister site | Web | 29. července 2010 v 22:06 | Reagovat

nebavím sa s tebou! si mŕtvy ropovod!

2 Deedou | Web | 29. července 2010 v 22:12 | Reagovat

uff no sem rada, že se za ni vratil!!...ale vrta mi hlavou, jakto že to přežila aniž by u ni začala přeměna..no sem zvědava, jak to bude pokračovat!!!..ona bude určitě zvláštni, žejo?

jo a jako, jakto, že pořád nevim JAK SE JMENUJE, NO?:D...

ale fakt chválim!, skvěly...počítam zejtra s další♥

3 Deedou | Web | 29. července 2010 v 22:22 | Reagovat

no to si piš, že by si mi chyběla...ale jako jestli to nebude Bella jako že nebude, tak sem doooost vytočena:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama