Mors tua vita mea - 4. kapitola

31. července 2010 v 22:00 | Gaudi & Dadush |  Mors tua vita mea
Mors tua vita mea
Hmmm, ďalšia kapitola, v ktorej sa človek nič nové nedozvie. Nič nové pod slnkom :)
Užite si ju, bo ďalší diel uvidíte až po mojom návrate z dovolenky :)
(až po 9.8. 2010)
Tak hor sa na vec :)

***


"Je v poriadku..." začula som neznámy hlas vedla mojej hlavy.

"Aspoň v rámci možností." Dodal, keď sa okolo mňa ozvalo akési šepkanie. Rozpoznala som, že ide pravdepodobne o viacero osôb. Tie hlasy mi neboli známe, ani len povedomé. Snažila som sa silou vôle otvoriť unavené viečka a zistiť, čo sa okolo mňa deje no popri tom som sa snažila spomenúť, kde sa vlastne nachádzam. Čo sa to vlastne stalo?

Prvým zalipkaním mi do očí prenikly prvé svetelné lúče, čo potvrdzovalo moju teóriu, že už je deň.

"Ahoj, ja som Carlisle." Predstavil sa mi doktorský hlas vedla mojej hlavy. S miernou bolesťou krku som sa otočila za tým hlasom a uvidela snáď druhú najkrajšiu osobu v mojom živote. Prvou bol anjel z môjho sna. Alebo to nebol sen? Teraz som si nebola ničím istá. Ten pán, klačiaci vedľa postele, na ktorej som sa akosi ocitla sa naňho tak náramne podobal. Bledá alabastrová pleť. Chlad vyžarujúci z jeho tela. Tie zlatisté dúhovky!

"Ahoj maličká." Prebral ma z premýšlania akýsi svalovec. Ale tento hlas mi už povedomí bol! Tam v lese. Aj tam ma nazval maličkou. V tedy… vtedy si ma môj anjel zastal. Vtedy na mňa prehovoril prvý krát. Takže je skutočný! Musí byť. Rýchlo som pohľadom preletela celú miestnosť.
Bolo tu ešte zopár osôb. Rovnako krásnych. Ale tie ma v tomto momente nezaujímali.
Hladala som jeho.

Avšak sklamanie, aké som pocítila nebolo možné opísať. Nebol tu. Namiesto neho tu boli štyria iný, no zároveň jemu tak podobný 'ludia', až mi bolo z toho zle. Nebolo mi zle z nich. Ale bolo mi zle z toho, že som ho tu nevidela.

Ako som sa sem dostala? Pamätám si jeho ruky ako ma zdvihli zo studenej zeme. No potom som zrejme musela zaspať… A zobudila som sa tu. Na tomto divnom mieste. Divnom no vkusne zariadenom mieste. Ležala som na béžovom gauči. Pod hlavou som mala mäkký vankúš (cítila som ho). Miestnosť mala bledé steny s dreveným obkladom. Náprotivná strana bola plná kníh, pred ktorými boli dve pohodlne vyzerajúce kreslá a konferenčný stolík. Gauč, na ktorom som sa nachádzala, bol kúsok od veľkého kozuba, v ktorom plápolal modrý plameň. Naplavené drevo, pekné. Keď som sa poobzerala vrátila som sa s otázkou v očiach ku Carlislovi, ktorý sa mi ako prvý - vlastne druhý, predstavil.

Zrejme pochopil môj výraz. Na tvári sa mu zjavil láskyplný úsmev. "Je v kuchyni. Pomyslel si, že keď sa preberieš budeš zrejme hladná." Na dôkaz sa ozval môj prázdny žalúdok. Carlisle sa zasmial. "Myslel som si."

Začula som buchnutie dverí. Obzrela som sa tým smerom a koho som nevidela?
Stál tam. S dokonalým, avšak trochu ustaraným úsmevom na tvári a podnosom v ruke. Bolo to ako reflex, keď sa moje kútiky okamžite vytiahli do rovnakého tvaru.

"Vidím, že je ti už lepšie." Ozval sa zamatový hlas a moje srdce, už aj tak bijúce ako o preteky zrýchlilo na maximum. Formula 1 sa môže ísť strčiť. Urobil jeden váhavý krok dopredu a pozorne ma sledoval. Zrejme čakal na moju reakciu. Ako mám zareagovať? Myslí si, že sa ho bojím? To sa nedá, jeho sa nedokážem báť. On je... je niečo ako slnko uprostred tmavej noci, hoci ho vidím len po druhý krát. Keď videl, že môj úsmev z tváre nezmizol prišiel bližšie. Okamžite som si sadla, no tú rýchlosť som neodhadla. Našťastie ma zachytili Carlislove ruky, keď sa mi zatočila hlava.

"Mala by si ležať." Poučil ma milým hlasom, na čo som rázne zatočila hlavou a posunula sa na kraj gauča. Chcela som tak uvoľniť miesto pre Edwarda. Keď prekukol môj úmysel, usmial sa ešte viac, no mne tým nahrnul červeň do tváre a neostávalo mi nič iné ako sklopiť pohľad.

"Ehm" odkašlal si nenápadne Carlisle.

"Tak aby som pokračoval predstavovaní mojej rodiny. Toto je Edward, toho už zrejme poznáš." Ukázal smerom na anjela sediaceho vedľa mňa. Skôr než som sa opäť začala topiť v jeho očiach... červených očiach! Počkať, červené oči? Zrejme si všimol môj prekvapený pohľad a odvrátil tvár. Posmutnela som, no nechcela som to dať na sebe poznať. Hlavne nie tu... medzi jeho rodinou? Pozrela som sa opäť na Carlisla, ako sa mi ten milý pán predstavil, a počúvala ďalej.

"Tamto je Emmett." Ukázal na pekného svalovca stojaceho pri opierke gauča. Bol to ten, čo ma nazval maličkou. Zazubil sa na mňa veľkým úsmevom, pri ktorom ukázal celú radu žiarivo bielych zubov. Ale žiadne tesáky...

"Toto je Esmé, moja žena." Pritiahol si sympatickú brunetku a tá mi hneď slušne podala ruku.

"Ahoj, vitaj u nás."

"Tá blondínka v rohu je Rosalie." Predstavil mi nádhernú modelku stojacu opodiaľ s neutrálnym výrazom. No keď vyslovil jej meno, jej výraz stvrdol. Akoby ma prebodávala očami. Netušila som, čo som jej spravila, no vyzeralo to, že ma nenávidí. Vážne ma to trochu ranilo.
Pohľadom šľahla aj po ostatných členoch v miestnosti a zastavila sa až na osobe sediacej vedľa mňa. Hystericky si dofrkla a zmizla kdesi na poschodí.

"Rosalie si nevšímaj, je... je"

"Povedzme, že je trošku nespoločenská." Skočil mu Edward do reči.

"A ty? Ako sa voláš ty?"
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama