Mors tua vita mea - 6. kapitola

14. srpna 2010 v 19:51 | Dadush & Gaudi |  Mors tua vita mea
Mors tua vita mea
Obkec?
Žiadny :)
Až na to, že sa tam konečne niečo nové dozviete. :P

***



Také obyčajné meno medzi toľkými nezvyčajnými. Tie ich boli atypické, akoby z ine j doby. Táto myšlienka ma všek priviedla k ďelšej veci. Čo sú vlastne zač? Sú tak bledí, chladní a... krásni! V tom lese..., niečo ma tam pokúsalo. Bol to Edward? Inštinktývne som si rukou siahla na krk, kde som zacítila menšiu nerovnosť. Takže je to pravda. Naozaj sú... upíri?

V dnešnom svete nič nie je nemožné. Na ulici prechádzate okolo ľudí, čo vlastne ani nie sú ľuďmi. Niektorých rozoznáte, niektorých zase nie. Ale myslím, že týchto som mohla spoznať. Ale vlastne ani nemohla. Bola tma, v ktorej nepatrne žiarili.

Bolo tu ticho. Až to začínalo byť trápne. Povzdychla som si a pozrela som sa po osobách nehybne stojacich po miestnosti a čakala som, čo sa bude diať. Keď sa nikto k ničomu nemal, rozhodla som sa to trápne ticho prerušiť. Otvorila som ústa, že niečo poviem, no nevyšlo zo mňa ani hláska. Otázka sa mi tak trochu zadrhla v hrdle. Čo ak si pomyslia, že som blázon? Vysmejú sa mi. Nakoniec sa mi však predsa len podarilo nazbierať všetku odvahu a donútiť moje hlasivky hovoriť.

"Vy... vy ste..."

Preglgla som naprázdno. Pozrela som sa na blonďavého Carlisla. "Ak myslíš upírov, tak sa nemýliš."

Pousmial sa a ja som sa pokúsila o to isté, ale asi to muselo vyzerať strašne, pretože sa všetci začali chichúňať. Samozrejme, všetci čo tu boli. Z hora sa ozval akýsi treskot. Akoby trieštenie... skla? Zo strachom som sa otočila tým smerom,všetci ma akoby na povel nasledovali. No nikto to však nekomentoval. Edward si vedľa mňa zhlboka povzdychol , ale nedoplnil nič. Opäť sa miestnosťu rozľahlo napäté ticho. Tentokrát sa však Carlisle ujal slova hneď.

"Tak..."zaváhal. "Čo by si chcela o nás vedieť?" opýtal sa do ticha.

"Nemusíš sa nás báť," ozval sa mi vedľa ucha zamatový hlas, keď som sa dlhšie nemala k odpovedi. Zrejme si všimol môj pohľad, ktorý stále smeroval kamsi na vrch masívneho schodiska vedúceho na poschodie.

"Neublížime ti." Ovanul ma opäť chladný závan hlasu, až mi na pokožke naskočili zimomriavky.

"Ani ona nie."mykol hlavou tým smerom. Odrazu sa objavila na vrchu schodiska. Akoby sa tam zjavil duch. Musela som uznať, bola vážne nádherná. S ňou sa nemohol nikto rovnať. Zahanbene som sklopila hlavu a počula ako menovaná ladne zišla po schodisku dolu. Podišla k tomu fešákovi Edwardovi vedľa mňa, rukou ho objala okolo pása. Pery priložila na jeho krk. V tomto malom a pre ňu tak samozrejmom geste bolo vidno, že on je jej. Uhla som pohľadom, nemohla som sa na ten párik dlhšie dívať.

 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama