Secret of Mignon's brothers - Part 16 & 17

12. srpna 2011 v 8:32 | Bewlyer |  Secret of Mignon's brothers
Keďže odchádzam na víkend preč a vrátim sa až v nedelu (neviem kedy), tak Vám sem pridávam 2 party naraz. Tak ako minule. Slubovaný tretí part prednastavím na zajtra na 20:00 :) Dúfam, že sa Vám partíky budú páčiť. Ak nie tieto dva, tak ten zajtrajší určite *in love* a ptm ďalší part neviem kedy zverejním, pretože ten bude romantický! Kto by to bol povedal, že sa u mňa nabrala romantika, hm...

Prajem Vám príjemné čítanie!
venujem Deedou





Part 16

Tori

"Tom?"
Sedeli sme na vyšúchanom gauči u mňa v obývačke. Vo vzájomnom objatí a s miskou maslových pukancov na kolenách sme sledovali film.
Dožul, chrbtom ruky si utrel ústa. "Hm?"
"Mali by sme ich dať dokopy. Čo ty na to?" Rukou som siahla do misky a nabrala si plnú hrsť pukancov. Prstami druhej ruky som si ich po jednom hádzala do úst.
Zamračil sa. "Koho?"
"Dimitriho a Cell. Je vidno, že sa k ničomu nemajú, no aj tak... Je medzi nimi niečo... Magické. Iskriace. Neviem ako by som to správne pomenovala."

"Miláčik, Dimitri nie je takýto. Nechce mať s babami nič spoločné."
"Ako to myslíš? Nebodaj... Nebodaj je gay!" Vydýchla som. Nemám žiadne predsudky voči homosexuálom a lesbičkám, ale na Dimitriho mi to proste nesedelo.
Zasmial sa. "Nie, jeho orientácia je taká aká má byť. Len jeho inštinkt..." Zakrútil hlavou. "Dimitri mal pár vzťahov. Lenže oni ho vždy využívali. Vždy si vybral nesprávnu."
"Je na Cell niečo zlé? Je to moja najlepšia kamoška. V živote nikdy nikomu neublížila. To ti môžem odprisahať!" Bránila som Cell.

"Na Cell nie je nič zlé." Tváril sa vážne, keď to hovoril. No mojim slovám neveril. Bolo to počuť.
"Neveríš mi?"
"Nie. Ja len... cítim potrebu ochraňovať ho. Je to môj mladší brat. Chápeš." Nasadil mierumilovný výraz, pohľad á lá ublížené šteniatko.
"Chápem, že je tvoj brat. Chápem, že je mladší. Ale zamysli sa - zajtra bude z neho plnoletý muž!"

"Práve toho sa bojím." Zašepkal. Nechápala som.
"To mi vysvetli prosím ťa."
Chvíľu sa na mňa díval. Potom uhol pohľadom, do ruky si nabral pukance. "Dáme ich do kopy." Druhou rukou mi prehrabol vlasy a svoju pozornosť opäť venoval filmu.

No neviem z akého dôvodu som mu neverila...



Part 17

Bolo 7:15. Najvyšší čas ísť do školy. Aj tak si myslím, že zastihnem akurát tak žltý zadok školského autobusu, ako zabáča do ďalšej ulice.

Tori mi volala večer, alebo skôr v noci, že dnes nepríde, že je jej zle.
Zamykala som vchodové dvere. Kľúče som hodila do vrecka a vykročila som po chodníku. Zamrzla som v polke kroku.
Priamo predo mnou stál traktor. Na strane spolujazdca sa sťahovalo okienko. Niekto ho riadil elektronicky. Ten niekto bol Dimitri. Naklonil sa cez sedadlo a zamával mi.

"Ahoj! Čo ty tu?" Opýtala som sa prekvapene.
"Prišiel som ťa zachrániť. Videl som, ako odchádza autobus, tak mi napadlo..."
Hej, aj mne niečo napadlo. "Ako si vedel, že idem busom?"
"Tom niečo spomínal, že je Tori zle." Pousmial sa.
"Aha. Zostal s ňou?"
"Nie." Povedal namrzene. "Tom dnes pôjde do školy pešo. Nasadaj!" Vyzval ma.

Podišla som bližšie. Dvere boli dosť vysoko a tak som rozmýšľala, či nezbehnem po rebrík do garáže. Ale dalo sa to zvládnuť. "Prečo?" Opýtala som sa, keď som už sedela v teple a pripútaná.
"Včera ma - mierne povedané - naštval." Naštartoval, zaradil rýchlosť a vyrazil.

Včera. Zrejme po našom spoločnom obede, kde nás prerušil Tom. "Tak preto si nebol na posledných dvoch hodinách." Hodila som po ňom očkom. Kŕčovito zvieral volant, až mu zbeleli hánky. Zamyslela som sa. "Myslela som si, že tam by si mi chcel niečo povedať." Očami som prebodla krajinu plynúcu okolo nás.
"Mrzí ma to." Nič viac nepovedal. Dovolila som si jeden letmý pohľad naňho. Keď v tom sa pousmial. "Ale dnes ti to vynahradím."

"Fakt?" Tešilo ma, že dodrží svoj sľub.
"Fakt. Preto sa dnes ulejeme zo školy."
"Prosím?!"
"No tak, klud. Nič sa nedeje. Myslel som si, že... Prepáč, mal som ťa oboznámiť s mojim plánom. Ale myslím, že neplánované veci, veci na rýchlo vychádzajú lepšie, než tie dlhodobo plánované. Nemyslíš?" Snažil sa zahovoriť.
Prikývla som, stále trošku šokovaná, že dnes nepôjdem do školy. Ani on. A že dnešok strávime spolu.

"V pohode."
"Vážne? Pretože nevyzeráš na to, že by to bolo v pohode. Keď chceš, otočím to a pôjdeme späť do školy."
Pozrela som sa von oknom a zistila som, že putujeme pre mňa celkom neznámou krajinou. Boli sme niekde na dialnici.
"Je to v poriadku. Pokiaľ niekde nezastavíš, nezmlátiš ma a nerozštvrtíš a nepošleš ma naporcovanú v darčekovom papieri mojej mame."
"Trochu morbídna predstava. Zrejme sleduješ veľa hororov, však?"
"Nezahováraj. Len odpovedz na otázku. Čo máš so mnou v pláne?"
"Upokojí ťa, že nič z tvojho pomyselného zoznamu dnešok neobsahuje?"
Prikývla som.

"Dnešok nič také neobsahuje. Len plním svoj sľub." Pozrela som sa naňho. On sa pozeral na mňa a široko sa usmieval.
"Dávaj pozor na cestu." Povedala som naoko nevrlo, no tešila som sa. "Kam vlastne ideme?"
"Na miesto, kde nikto a nič neexistuje. Na miesto kde to mám veľmi rád." Povedal spokojne. "Je to ako moja svätyňa."
"Hm, keď je to tvoja svätyňa... Nemal by si ma tam brať, vieš?"

"Prečo? Vezmem ťa kam chcem, kde chcem a kedy chcem. A nikto a nič mi už v tom brániť nebude."
"Ja ako keby... Neviem ako by som ti to správne povedala. Ale snáď ti bude na vysvetlenie stačiť, že pri mne sa dejú divné veci. Rozširujem zlú energiu. Ale ja nie som zlá. Fakt." Ubezpečila som jeho aj seba.
"Verím, že nie si zlá. Zlí ľudia vyzerajú inak. Mohla by si prosím definovať divné veci?"
"Hmpf." Vydýchla som.
"Ťažko sa to vysvetľuje?"
"Ani nevieš ako." Priznala som.
"Časom možno nájdeš tie slová, ktoré by to vystihli."

Zvyšok cesty sme strávili v tichu. Išli sme rýchlo. Cestovali sme celkom dlho. Nad nami sa rozmohli mraky a teraz po karosérii auto klopotal jemný dážď.
Pousmiala som sa.
"Na čom sa smeješ?"
"Teším sa." Mykla som plecami.
"Z čoho?"
"Že prší." Pozrela som sa naňho. Zrejme bol sklamaný mojou odpoveďou, tak som dodala: "A že budeme samy. V tvojej svätyni."

Bolo jednoduché nazvať spôsob ako sa na mňa usmial. Bol to Dimitriho spôsob. Kúsok potešenia, kúsok nehy. Štipka odvahy, štipka obavy. Malé zaváhanie, keď ku mne natiahol ruku, ktorú som s potešením chytila.
 


Komentáře

1 Deedou | 14. srpna 2011 v 16:10 | Reagovat

Jůůůů budou spolu a sami :D jupíííí, jdu číst další part a děkuju moc za věnování :-*

2 Basee‼Kris | Web | 14. srpna 2011 v 22:08 | Reagovat

Konečně jsou spolu někde sami!:-D Čekala jsem, kdy jim tohle dopřeješ:-) :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama