Secret of Mignon's brothers - Part 18

13. srpna 2011 v 20:00 | Bewlyer |  Secret of Mignon's brothers
Môj najobľúbenejší part. Zároveň je to aj najdlhší zo zatiaľ zverejnených partov. Dúfam, že sa Vám bude dejovo i dĺžkovo páčiť rovnako ako mne a zanecháte komenty.

Edit: článok je pre moju dočasnú neprítomnosť prednastavený
venujem Deedou




Part 18 (part bol písaný za pomoci koncertu MUSE - Wembley 2007)

Nechali sme za chrbtom Tacomu i Olympiu. A stále sme mierili ďalej na západ. Prechádzali sme cez malé mestečká, ktorých počet obyvateľov nepresahoval 5 000 ľudí. Uvedomovala som si, že ďalej na západ je už len oceán.
Cesta viedla cez tmavý nekončiaci les. Čím viac sme sa blížili k oceánu, tým menej áut sme stretávali.

Časom začal les ustupovať a nám sa naskytol oslnivý pohľad na morskú hladinu. Pre toto miesto tak netypické slnečné lúče, sa odrážali od azúrovo modrej hladiny. Boli sme tak blízko, že sme zazreli aj pár čajok elegantne plachtiacich nad žiarivou vodou. Možno boli na love a možno si len tak užívali nekonečnú slobodu a boli rovnako nadšený z tejto chvíle tak ako ja.

Pozrela som sa na Dimitriho, ktorý ma stále držal jednou rukou a druhou šoféroval. V hlave som mala kopu nevypovedaných otázok a stále sa objavovali ďalšie a ďalšie. Bolo to ako prílivová vlna búšiaca do skál. Niekoľkokrát som chcela svoje otázky vysloviť a počuť na ne odpoveď. No keď som sa pozrela na ten neskutočný výhľad pred nami, nedokázala som ich sformulovať do slov a už vôbec nie ich vysloviť. Ale toto ticho malo isté čaro a ja som ho nechcela poškvrniť slovami, ktoré by boli aj tak zbytočné, pretože by nedokázali dokonale vypovedať to, na čo myslím, čo cítim.

Prešli sme ešte niekoľkými zákrutami, začali sa objavovať dopravné značky s upozorneniami. Vchádzali sme do Aberdeenu.
"Aberdeen?"
Žiarivo sa usmial a prikývol. "Okrem toho, že je to rodné mesto Kurta Cobaina má toto mestečko isté čaro."
Na jazyk mi neprichádzali vhodné slová.
"Povedz už niečo." Povedal s počuteľnou zúfalosťou v hlase.
"Čo také?"
"Ja neviem. Hocičo."
"Chcela by som ti povedať aká som prekvapená, zamyslená, očarená... Ale nepoznám spôsob ako to zo seba dostať." Hlavou som kývla k čelnému sklu, no mala som na mysli ten úžasný vhľad. "Niečo takéto sa slovami opísať nedá." Pousmiala som sa.

"Veru, nedá sa to. No čo keby si to aspoň skúsila?" Ľahkým dotykom palca mi krúžil po chrbte dlane. Snažil sa ma upokojiť. "Chcem vedieť ako na toto miesto zareaguje aj iný človek než ja. Nikdy som sem so sebou nikoho nevzal. Pripadám si teraz ako lakomec, ktorý sa nepodelil o túto nádheru." Povzdychol si. "Cítim sa divne."
Pripadal mi skľúčene. Fakt sa s niečím niekomu ťažko zdôveroval. Vľúdne som sa naňho usmiala. "Ďakujem ti, že sa o to so mnou delíš."

Vošli sme do mestečka. Cestovali sme úplne v tichosti, až kým sme nezastavili na malom žŕdkami ohraničenom parkovisku na kraji útesu. Okrem nás tam parkovalo ešte asi päť áut.
Keď som sa dívala z okna, mala som pocit, ako by sme boli vo vzduchu a pod nami sa rozprestierala nekonečná modrá plocha.

Nedočkavo som si rozopla bezpečnostný pás a vystúpila z auta. Ledva som stihla za sebou zavrieť dvere.
Dimitri vystúpil okamih po mne a zamkol auto. Podišla som k nemu. Želala som si, aby ma aj tu vonku držal za ruku, keď v tom boli moje želania vyslišené. Uchopil moju ruku, preplietol si so mnou prsty a medzi nami prúdila elektrizujúca vlna nadšenia a radosti z nečakaného vývinu udalostí. Nečakaného? Myslím, že všetci okolo nás to čakali, až na nás dvoch. My dvaja ako keby sme boli zaslepený niečím, čo stálo priamo pred nami a čakalo na vhodnú chvíľu. Vhodný okamih prekvapenia.

Uznávam, že nech to bol ktokoľvek, lepšie si to už naplánovať nedokázal a úprimne som mu bola vďačná.
Ruka v ruke sme sa po štrkovom chodníku vybrali ku kamenným schodom, ktoré viedli priamo na kamenistú pláž plynulo pohltenú vodou. Pláž bola čistá až na pár kúskov naplaveného dreva a skupinku ľudí s fotoaparátmi v rukách. Zrejme sa snažili zachytiť túto nezachytiteľnú nádheru.
S Dimitrim sme sa vydali opačným smerom než oni. Oni išli pozdĺž pláže a my sme zamierili k pláži, ktorú pohlcoval tieň blízkeho lesa.

Bála som sa tmavých neznámych miest. No vedľa seba som mala Dimitriho a verila som mu. Išli sme vychodenou cestičkou posypanou opadaným ihličím, sem-tam nejakou halúzkou. Chodník bol akurát široký, aby sme mohli ísť vedľa seba.
"Ako ďaleko pôjdeme?" Vyzvedala som.
"Ako ti to povedať, aby si nezdupkala hneď teraz..." Povedal naoko zamyslene. Zastavil sa a otočil sa ku mne. "Už to nie je ďaleko. Pár krkov." Mykol plecami.
"Okey."
Pokračovali sme ďalej.

Mal pravdu. Po pár krokoch, možno ich bolo trochu viac než pár, začal les rednúť a mi sme sa tak ocitli na zelenej, pestrými kvetmi zakvitnutej lúke, v objatí zeleného lesa. Lúka sa zvažovala k moru, kde plynulo prechádzala do pláže. Pár krokov od nás bolo zopár lavičiek poznačených časom a k nim ma ťahal.
Okrem nás tu nikto nebol. Ticho bolo pravidelne prerušované vlnami obmývajúcimi pláž a šumením vetiev rozhýbaných ľahkým sviežim morským vánkom.

Posadili sme sa na jednu z lavičiek a kochali sme sa výhľadom a tichom. Užívali sme si našu vzájomnú blízkosť. No chcela som mu byť bližšie než ho držať len za ruku. Znenazdajky som si spomenula na tú moju katastrofálnu oslavu narodenín a...
Hlavu som si položila na jeho rameno, tak ako vtedy. Pocítila som ako na okamih zaváhal a odrazu som pocítila jeho ruku na svojom páse. Pritiahol si ma bližšie k sebe a tuho ma zvieral v objatí.

"Vieš, v ten prvý deň... A aj tie ostatné dni po tom, čo sme sa prvý krát stretli. Chcem sa za ne ospravedlniť. Za to aký som bol mĺkvy, nevšímavý. Prepáč mi to. Ja len... Bol som prekvapený keď som ťa spoznal a..."
"Prekvapený?"
"Možno som nepoužil to vhodné slovo. Prepáč. Bol som tebou ohromený, rozčarovaný, omámený. Dokonale si ma (muse - unintended) ochromila. Obrala si ma o všetko čo ma obklopovalo a nejak... Nejakým spôsobom si si ma od toho prvého dňa ako keby k sebe pripútala. Neustále nad tebou premýšľam. Nad nami. Aké by to bolo, keby sme boli spolu." Stíchol, zamyslel sa.

"Aké by to bolo? Aké by to bolo, keby sme spolu? Ako si to predstavuješ?" Bola som zvedavá.
"Presne takto." Nadvihol mi tvár aby som sa na neho pozrela. Jeho smaragdovo zelené oči ma pohlcovali. Boli tak hlboké, jasné a pravdovravné.
Sklonil sa bližšie ku mne. Privrela som oči.
Najprv sa o moje pery len obtrel. Bolo to ako dotyk motýlích krídel - ľahké a jemné. Pery mal studené a hladké.
Pobozkal ma. Najprv zľahka, sotva badateľne. No potom to bolo náruživejšie. Plné nedočkavosti a chamtivosti. Bral to, čo mohol.

Bez dychu sa odo mňa odtrhol. Oprel si čelo o moje a pohľadom plným lásky a nehy sa mi díval priamo do očí.
Dýchali sme plytko a rýchlo. Rozjarení našim počínaním sme sa pousmiali.
Vtisol mi krátky bozk na pery. Krátky, ale vášnivý.
Jemne ma uchopil pod pazuchami. Nadvihol ma len preto, aby si ma položil do lona, kde som sa pritúlila bližšie k jeho hrudi a vdychovala tú opojnú vôňu jeho pokožky.
Ešte pred tým, ako sa lícom oprel o temeno mojej hlavy a začal rozprávať, ma pobozkal na čelo.

 


Komentáře

1 Deedou | 14. srpna 2011 v 16:22 | Reagovat

ÁNO! tak tohle je taky můj nejoblíbenější part, to teda rozhodně! krásně jsi to napsala ♥ a znovu strašně moc děkuju za věnování :) ...teď mě zajímá, jak na to bude reagovat jeho brácha, že se dali dohromady...;)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama