Secret of Mignon's brothers - Part 19

20. srpna 2011 v 8:50 | Bewlyer |  Secret of Mignon's brothers
Aby ste netrpeli ako ja, že nemám čo čítať :-/ Neviem kedy pridám ďalší part, pretože ma posledný týždeň nenakopla žiadna múza a je to na zaplakanie! Ja viem, tých partov mám už dosť napísaných a mohlo by sa to nejak už aj rozbehnúť, nemyslíte? :D
Hm, a niečo ku kapitole? Dozviete sa to velké tajomstvo xD Pôvodne som si pomyslela "LOL", ale keď som sa dočítala ku koncu (vidíte, ani ja neviem o čom to je, ja som už tak ďaleko v písaní...), tak mi na LOLovanie fakt nebolo...

Prajem príjemné čítanie :)

PS: Mačky nemajú rady mystické bytosti! xD





Part 19

"Mal som osem rokov, keď som sa dozvedel o jednej veci, ktorá sa objavuje u mužských potomkov v našej rodine. Kým som sa to nedozvedel, bol som samopašné decko s iskričkami v očiach. Lipol som na každej blbosti, ako to majú malé deti rady. Naši sa mi vždy snažili vyhovieť. Mal som to, čo som chcel a potreboval." Zahladený na modrý oceán si prešiel rukou po čele a pokračoval. "V ôsmych rokoch sa mi stala taká vec..."Nervózne sa zasmial. "S Tomom sme mali spoločnú izbu.

Dvojposchodovú posteľ, modré steny na miestach, kde neboli plagáty Spidermana, Garfielda či Toma a Jerryho. Hrali sme vonku futbal a ja som si prišiel po niečo do izby... Už si presne nepamätám, čo to malo byť... Ale, proste mali sme kocúra. Veľkého ryšavého tlstého kocúra. Iróniou osudu bolo, že sa volal Garo, po Garfieldovi. Často sa flákal po našej izbe, spal kde sa mu zachcelo. A v ten deň, vtedy v tej izbe... Spal na kancelárskej stoličke za písacím stolom a on... Keď som vošiel do izby, bol okamžite v strehu. Keď ma zbadal, tak sa nahrbil, naježil srsť a prskal. Na mňa! Zrazu ako keby ho kopol elektrický prúd vystrelil ku mne a poškriabal ma po tvári. Tu." Rukou si odhrnul vlasy z pravého spánku. Videla som, ako sa mu tam leskne pár ružovkastých jaziev. Neboli najmenšie a vyzerali, že boli dosť hlboké. Pri pohľade na tie jazvy ma premkla fantómová bolesť a automaticky som siahla po tých jazvách. Opatrne som sa ich dotkla, ako keby boli čerstvé. Neuhol, len privrel oči.

Zhlboka sa nadýchol a pokračoval. "Ostatné škrabance sa mi zahojili, ale toto mi zostalo... Keď sa to stalo, bežal som za mamou, ktorá bola v obývačke. Už z diaľky musela počuť môj plač, pretože mi bežala naproti a narazili sme na seba na schodoch. Rukami mi schytila tvár a prezrela si tie škrabance.
Na tvári som jej zazrel šok, sklamanie, prekvapenie. Proste niečo, čo som nemal vidieť. Na ten pohľad do smrti nezabudnem." Odrazu sa zasmial. Rozhorčene, pobúrene. "To si teda ešte dlho počkám," povzdychol si a smial sa ďalej.

"A-ako to myslíš? Že si ešte dlho počkáš?" Nešlo mi to do hlavy.
"Prepáč. Ja... Ťažko sa to vysvetľuje a neviem, či to na prvý krát pochopíš. Ale mama mi vtedy povedala, že sa to stať nemalo, že sa to prejavilo na Tomovi, pretože on je starší. So mnou nemalo byť nič. Mal som byť v poriadku. Ale vravela, že niečo sa pokašlalo."

"Čo sa nemalo stať?" Hlúpejšiu otázku som už ani položiť nemohla. Mala som byť radšej ticho.
"Ono... To je tá kliatba. To tajomstvo. Pretrváva už od čias Draculu..." Tvár sa mu skryvila do úškľabku.
"Draculu? Prepáč, ale nechápem. Myslím, že všetko je v poriadku. Pokiaľ nie ste jeho nejakí zvrátení pra-pra-X-vnuci, ktorí sa vyžívajú v tom, ako svoje obete nastrkuje na koly a obeduje pri tom."
"Nooo..." Nervózne si rukou prehrabol vlasy. "Skoro si uhádla, ale nesnaž sa ďalej. Pokús sa ma už neprerušovať, lebo týmto tempom ti to dnes už nestihnem povedať."Hlavou kývol k obzoru.

Stmievalo sa. Vážne sme tu strávili celý deň? Nikým nerušení, len mi dvaja v tuhom objatí? Páni, ako ten čas beží. Najmä ak ho strávite s niekým, koho máte zo srdca rád.
"Keď sa na to pozriem z trochu väčšieho uhla tak máš pravdu. Som niečo ako Dracula."
Zhrozene som sa naňho pozrela a odtiahla sa od neho.

Usmial sa mojej reakcii. "Neboj sa. Nikoho nevraždím a nenastrkujem na koly. A aj keby to robím, tak by som pritom nejedol. Je to nechutné a istým spôsobom morbídne." Uchopil ma za rameno a pritiahol si ma na hruď. "Neboj sa. Aj keby chcem, tak ti neublížim. Na to ťa mám až priveľmi rád a nedokázal by som si odpustiť, keby sa ti niečo stalo. Mojou vinou." Upokojujúco mi prešiel rukou po chrbte. Trochu ma to upokojilo.

"Sme upíri." Povedal odrazu. Pozrela som sa mu do tváre a čakala som, že sa začne smiať. Hľadala som náznaky úsmevu. No on - bol ticho, tváril sa vážne. Oči mu viditeľne stmavli, zrejme tým, že sa stmievalo a deň sa pomalými krokmi menil na noc.
Opäť som sa od neho odtiahla. "Žartuješ, že?"
"Kiež by som mohol. Ale pochop ma! Ja za to nemôžem!" Obraňoval sa.

"Chápem, že za to nemôžeš, ale... Tvoji predkovia áno... Prosím, skús mi to ešte nejako objasniť. Stále v tom nemám jasno a fakt, že si upír ma... Úprimne? Neviem, ale znie to nedôveryhodne, ale viem, že ty by si neklamal. Nie mne."
"Asi to tak znie preto, lebo si prvý človek, okrem našej rodiny, ktorý o tom počuje."
"Ach!" Vydýchla som.
"V deň mojich osemnástich narodenín sa začnem meniť. Nie je na to nejaký protijed alebo protilátka. Proste sa to stane." Vystrel ruky v obrannom geste. "Neznášam sa. Chcem to skončiť. Chcem umrieť." Tvár si zložil do dlaní a rozvzlykal sa.

Predstava, že tento svet bude bez Dimitriho sa mi priečila aj napriek tomu ich tajomstvu. Bola som poctená, že som bola prvým človekom z vonka, ktorý o tom počul. Bola som rada, že to počujem práve z jeho úst. Nedokázala som sa len nečinne prizerať. Nedokázala som byť od neho na druhom konci starej lavičky.

Šuchla som sa k nemu. Uchopila som ho rukami a pritiahla si ho na svoju hruď. Tvárou som sa oprela do zlatavého odlesku jeho vlasov spôsobeného západom slnka. Pobozkala som ho vrch hlavy. Rukami som mu striedavo prebiehala po chrbte.
Upokojovala som ho. Bolo to intuitívne. Urobila som to skôr, než som si to poriadne premyslela. No v tom ma napadlo, že on ešte...

"Kedy máš osemnásť?"
Smrkol, trhavo sa nadýchol. "Zajtra."

Zacítila som svoje slané slzy ako mi stekali po tvári.

Všetko sa skončilo skôr, než sa to vôbec začalo. Než sa to rozbehlo. Bolo mi z toho mizerne. No bola som zmätená - z toho, že bude mať narodeniny zajtra a tým sa zmení na niečo pre mňa neznáme, alebo známe len z mystických príbehov, na niečo krvilačné, beštiálne. Ale miatlo ma aj to, že už to nebude on, Dimitri. Bude to niekto iný, kto sa bude tváriť ako on, kto bude vyzerať rovnako ako on.
 


Komentáře

1 Basee‼Kris | Web | 21. srpna 2011 v 14:41 | Reagovat

Konečně jí to řekl, ale takhle pozdě... Ale to, že je bude upír nemusí nutně znamenat, ža se úplně změní... Áj, moc bych chtěla - a myslím, že nejsem sama - aby byli spolu ♥
Krásné!:-)

2 Deedou | 21. srpna 2011 v 21:38 | Reagovat

Wow, skvělá kapitola! Je dobře, že jí to řekl a že ona to vzala docela dobře:), jen jsem teda zvědavá, jak se jejich vztah změní po přeměně! takže honem další! :)))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama