Secret of Mignon's brothers - Part 30

22. září 2011 v 6:57 | Bewlyer |  Secret of Mignon's brothers
Toto sa mi nezdá, že 30. part! Trochu je aj nezvyčajný - svojou dľžkou ale aj pohľadom troch osôb. Dozviete sa čo sa dialo pred barom a urobila som jednu takú vec, že som to dala z pohľadu __________, takže je to celkom ftipné :)

Part je venovaný nedočkavej Deedou :)




Part 30

Držíš ju v rukách. Objímaš ju, tisneš k sebe. Ty máš pery na jej krku... A ona zrazu padá.

"Cell!" S krikom som sa posadil. Rukami som tuho zvieral mokré obliečky. Cítil som slanú príchuť potu. Rukou som si siahol na čelo a bolo celé mokré. Dýchal som rýchlo a plytko. "Prekliate nočné mory!" Vyprskol som.

No ako som sťahoval ruku zo svojho čela dolu, zbadal som na nej krv. Zaschnutú krv. Miestami to boli fľaky, miestami len škvrny od kvapiek. Prekvapene som si ju obzeral zo všetkých strán. Druhá ruka bola na tom rovnako. Poškvrnené čistou životodarnou tekutinou.

"Prekliate nočné mory?! Ty jeden naničhodný hlupák! Ako si mohol?! Ja som ti kurva dôveroval!" Z urážkami a nadávkami sa tu znenazdajky objavil Tom. Zrazu ma len zasiahla neidentifikovateľná škvrna čierneho čohosi a sedela na mne. Vo svojich pästiach kŕčovito zvieral moje tričko a kmásal ním tak, že ma až hádzal o posteľ. Naprahol pravačku a vrazil mi, až mi vykrútilo hlavu vzad. Vyprskol som spŕšku krvi, ktorá sa zachytila na jasnobielych vankúšoch. On mi snáď vybil z úst všetky zuby! Pekelne to bolelo! Za toto mi raz zaplatí...

Zavrčal som a pretočil ho pod seba. Pár krát sme sa pretočili, až kým sme obaja neskončili na zemi a on bol podo mnou. Využil som moment prekvapenia. Mrknutím oka som sa postavil, čím som ho vyviedol z miery a striasol som sa ho. On len s tupým žuchnutím pristál na zemi. "Čo ti kurva je?!" Povedal som stále zadýchane a za tú nadávku som na seba vôbec nebol pyšný. Sánka ma po tom údere neskutočne bolela a budem vôbec rád, že nebudem potrebovať pár drôtov. Dúfam, že na to postačí sáčok mrazeného hrášku a mrkvy.

Tom sa začal pomaly zdvíhať zo zeme, no ja som mu bosou nohou pristúpil krk, za čo na mňa vychrlil prúd nepekných nadávok.

"To sa pýtaš mňa?! Pýtaj sa to sám seba a v tej svojej sprostej hlave nájdi to, čo si včera urobil! Ale ak dovolíš, budem taký milý a napoviem ti. Tvoja frajerka leží v nemocnici s dodriapaným krkom! Hovorí ti to niečo?!" Štekal po mne s rukami zavesenými na mojej nohe.

"Čo to kurva trepeš?!" Neveril som mu, ale cítil som ako môj stisk nohy povoľujem. On využil situáciu a začal sa zdvíhať zo zeme.

V nemom úžase som len krútil hlavou. No na myseľ mi vyplávali spomienky zo včerajšieho večera. Ako som vyciciaval život z niečoho teplého a chúliaceho sa v mojej náruči. Nemohol som uveriť tomu, že som bol niečoho takého schopný. "Nie! To predsa... Nie je možné! Ako..." Habkal som, ale moje podvedomie si to pamätalo a vyťahovalo bolestné spomienky, pri ktorých som nie raz zalapal po dychu.

"Čo si myslíš, že komu patrí tá krv na tvojich rukách?"

Pohľadom som vyhľadal ochabnuté ruky, ktoré mi viseli pozdĺž tela. Ako na drogách som k tvári zdvihol jednu ruku. Ovoňal som tie škvrny. Beštia v mojom vnútri zavrčala. Pamätala si tú vôňu...
Panebože!



Nohy sa mi podlomili a v okamihu som sa ocitol na zemi s nohami pritisnutými tesne k hrudi. Od zúfalstva som si rukami vhrabol do vlasov. Pár krát som za ne zaťahal, až mi do očí vhŕkli slzy od bolesti. Sykol som a s rukami plnými vlasov zavrčal. "Ako som mohol... Nie... Cell... Panebože..." Zadrhol sa mi dych niekde na polceste k pľúcam a viac som ho do seba nedostal. Aspoň v tejto chvíli. Proste to nemohla byť pravda. Nedokázal som si niečo také pripustiť. Urobil som to, čoho som sa najviac obával a niekto na to doplatil. Niekto, koho som miloval.

Ostal som sedieť na zemi ako zúbožená kôpka niečoho a ako v tranze som sa hojdal. Dopredu. Dozadu. Dopredu. Dozadu.
Tom sa postavil, ledabolo si oprášil nohavice. Chvíľu ma sledoval, krútiac hlavou odišiel a mňa tam nechal osamote zaživa zožieraného vlastným zúfalstvom.
Cell

Po veľmi dlhom čase nachádzam tie zázračné drobné spojivká, ktoré ma držia pokope. Mozog, miecha, svaly. Zisťujem, že ja im vládnem a pripadám si ako batoľa, keď sa odznova učím ako ich používať. Pomalými krôčkami ma začínajú naplno poslúchať. Trvá to istý čas ale ja...



...nachádzam tie spojivká, ktoré ovládajú moje oči. Chcem vidieť kde som a čo sa to vlastne deje.
Aha! Tam sú! Moja ruka kdesi hlboko v podvedomí sa po nich natiahne a snaží sa ich uchopiť. Akoby zázrakom sa jej ich podarí chytiť hneď na prvý krát. Viečka sa mi slabo chvejú, ale už sa dajú otvoriť.

S nadobúdajúcim zrakom sa kdesi z hĺbky vynorí aj zvuk a spoločne mi zvestujú, to čo zachytia. Do očí ma udiera žiariaca beloba. V ušiach mi znie neustávajúce a neskutočne otravné pípanie.

Pomaly pootočím hlavou, aby som zistila v akom prostredí sa nachádzam. Všade a všetko je biele. Ten nepríjemný zvuk vychádza z bielej obrazovky, zároveň s papierom, po ktorom sa tiahne tenká čierna čiara. Papier vo vlnách padá na zem. Pri nohách postele zazriem nejakú postavu a nútim svoj zrak zaostriť. Chvíľu to trvá a ja zatiaľ tŕpnem strachom, pretože si myslím, že si po mňa už prišla Zubatá. No netrvalo dlho a ja som v Zubatej rozpoznala tvár svojej matky. Uf! Vydýchla som úľavou. "Ach Cell. Zlatko, počuješ ma?" Podišla k mojej tvári. Pohladila ma po vlasoch.

Tak toto určite nemôže byť zubatá. Tá by mala určite nejaký chrapľavý ťažko počuteľný hlas...
Srdce mi zaplesalo radosťou, keď môj mozog precitol z liekového oparu. Som živá!

Vzápätí moju radosť pokazila sestrička, ktorá mi do hadičky od infúzie vpichla nejakú priezračnú látku a viečka mi takmer v tom istom okamihu oťaželi a ja som stratila pojem o čase a dianí okolo mňa.
Tom

Keď som ho od nej odtrhol… Myslel som si, že už bude neskoro. Jej srdce bilo pomaly, ledva počuteľne. Často vynechalo. Ten nimi vzniknutý ruch som počul aj cez neutíchajúci hluk v bare a pišťanie z alkoholu v mojej hlave. Tak som vyšiel von a našiel som ich tam. Takmer som do nich vrazil.

Ona mu bezvládne splývala v náručí a on len hltal. Keď som ho od nej odtrhol, mal som sto chutí rozthnúť ho napoly ako hada. Nie napoly. Rozštvrtiť a hodiť do drviča odpadkov.

Ona padala na zem, no využil som svoju upírsku rýchlosť a len tak-tak som ju uchránil od tvrdého dopadu. Ochabnuto mi ležala v náručí a ja som nevedel čo s ňou…

Napokon som ju v náručí odniesol k môjmu autu zaparkovanému o ulicu ďalej. Vonku anšťastie nebolo ani nohy, tak som neplýtval časom a rozbehol sa k nemu. Diľkovo som ho odomkol a položil ju na zadné sedadlo. Hľadal som niečo, čím by som ju prikryl. Zrak mi padol na deku pod sedadlom vodiča. Nevedel som ako sa tam ocitla, ale bol som rád tejto náhode. Prikryl som ju od hlavy až po päty.

Vedel som, že ju musím čo najskôr zaniesť do nemocnice, aby sa o ňu niekto postaral. Samozrejme, vedel som čo s ňou, ale nevedel som čo s ním. Nakoniec som zavrel dvere a preistotu ju v aute zamkol. Vrátil som sa k bratovi. Ten ležal na tom istom mieste, kam som ho pred pár minútami odhodil a vzlykal.

"Plač ti teraz nepomôže. Byť tebou, tak by som sa modlil, aby to vôbec prežila…" Mrmlal som si pod nos, kým som ho ťahal k autu. Sotva ma počul. Nechcelo sa mi ho vláčiť až k sedadlu spolujazdca. Tak som odomkol auto a otvoril kufor. Pekne som ho tam nasáčkoval, zatiaľ čo on nevnímal svoje okolie a zrejme aj to, čo som s ním práve robil. Stále len reval jako nejaké usoplené päť ročné decko, ktorému zobrali lízatko. Ach, usmoklenec jeden! Pohľad mi padol na páčidlo v bedničke pre prípad potreby.

Zodvihol som ho a predtým, než som ho ním ovalil, poťažkal v ruke. Nuž, prípad potreby pomyslel som si sarkasticky. Rana duto zadunela, trochu to zaprašťalo a mňa to vyľakalo. Dúfam, že premena prebehla už dokonca a nebude mať trvalé následky, aj keď nie je zlé sa nad tým zamyslieť… No myslím, že sporostejší byť už fakt nemôže.

S myšlienkou, že sa mu aspoň prečistí mozog, som zavrel dvere kufra, nasadol som a vyrazil do najbližšej nemocnice.
 


Komentáře

1 Anjulii* | Web | 24. září 2011 v 12:35 | Reagovat

Luxusní design! ;) To jablíčko 'link back' je naprosto Boží!! :* :))

2 Basee‼Kris | Web | 25. září 2011 v 17:00 | Reagovat

Áááá!! Já chci další part! Takhle to prostě nemůžeš nechat! Všichni se trápí! Ale popravdě jsem začala mít o něco víc ráda i Toma, jak se postaral o Cell...
Ale dát chudáčka Dimitriho do kufru a ještě před tím ho praštit?? 8-O

Krásně napsané! ♥ a Rychle další part!! 8-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama