Secret of Mignon's brothers - Part 31

26. září 2011 v 19:19 | Bewlyer |  Secret of Mignon's brothers
Priznávam, že pri opise Dimitriho v kombinácii s tou pesničkou, ktorú budete môcť počúvať aj vy pri čítaní, som sa dokonale roztopila... Tak nejak si predstavujem sympatického chalana, ktorý... Ach, dobre, nič. Som ticho, lebo skončím pri mojom susedovi alebo ešte horšie - pri chalanovi, ktorý bol mojou inšpiráciou - chodí so mnou ráno na autobusi, ale chodí do inej školy, takže tolko k tomu :-/ Ach tie pubertálne výlevy takmer plnoletej osoby sú neznesiteľné...
Fakt by mi mal niekto zalepiť hubu sekundovým lepidlom, zovrieť nejakým zverákom, prešiť 5mm drôtom, prevliecť cez ten drôt olovenú reťaz, ktorá by sa zaistila troma zámkami s číselnou kombináciou na 8 čísel a izolačná lepiaca páska na vrch ako čerešnička na zvrátenej torte :D

Ja len dúfam, že sa Vám opis Dimitriho vo dverách (pche, spoiler! :D) bude páčiť aspoň z časti, tak ako mne :) Prajem príjemné čítanie :)




Part 31

"Konečne ťa vidím už s otvorenými očami a vnímajúcu. Ani nevieš aké je skľučujúce, keď ani neviem, či sa vôbec preberieš." Povedala mama, keď vošla s náručou plnou kvetov do mojej nemocničnej izby. Nebadane potiahla nosom.
"Myslím, že o tom vnímaní sa trochu mýliš. Vnímam, ale niečo tomu ešte chýba. Nie je to ono, chápeš." Ospravedlňujúco som po nej hodila očkom.

Párkrát som sa prebudila, no vzápätí som upadla do bezsenného spánku spôsobeného utlmujúcimi liekmi. A keď som sa dnes zobudila, už mi bolo lepšie. Omnoho lepšie. Netuším ako dlho tu už som. Cnie sa mi za domovom.
Mama vopchala veľkú kyticu červených tulipánov do plastovej vázy na komodu pod oknami.

"Ahoj mami." Pousmiala som sa. Kyticu nechala kyticou a prisadla si ku mne na posteľ. "Ďakujem," kývla som hlavou k tulipánom, "voňajú nádherne." Vdýchla som vzduch presýtený ich vôňov.

"To som rada." Pohladila ma po ruke. Siahla mi aj na čelo, ako keby skúšala, či nemám horúčku. "Ako sa cítiš?"
Uškrnula som sa. "Hm, lepšie. Povedala by som. Nič ma nebolí..." Keď som to povedala, sama od seba sa mi pripomenula rana na mojom krku. Au. "Len mám ešte zatemnený mozog. Alebo zabednený?" Snažila som sa o vtip.

Mama sa unavene usmiala. "Prv než som prišla za tebou, som sa rozprávala s doktorom. Vraj už si od rána hore a vymáhaš sa svojich vecí. Vraj si sa aj vyhrážala, že im ujdeš." Karhavo sa na mňa zahladela a ja som neuniesla váhu jej pohľadu. Ale za toto sa jej nemienim ospravedlňovať. Je to pravda. Ja chcem ísť domov, ale oni ma pustiť nechcú. Ale nasledujúce slová, ktoré mi mama oznámila ma totálne dostali. "Môžeš ísť domov." Pokrčila ramenami. "Zrejme si si vydupala svoje, čo? Embry sa ťa už nevie dočkať."

"To vážne? Môžem ísť domov? Fakticky?!" Musím priznať, že tieto štyri biele steny mi vôbec nebudú chýbať. A ani tá prehnaná čistota. Chcem ísť do svojej pestrej izby a užívať si svoj neporiadok.
Prikývla a zdvihla sa. "Priniesla som ti aj veci na prezlečenie. Ja idem ešte za doktorom podpísať nejaké papiere." Povedala a odišla.

Rozhodila som ten dezinfekciou páchnuci paplón a prudko sa posadila. Hlava sa mi zatočila a ja som buchla do vankúša. Chvíľočku som si poležala, aby som mozog dostala do tej správnej polohy a pokúsila sa znovu posadiť, no tentoraz pomalšie.

Posadila som sa a nohy som zložila z postele, keď som zistila, že izba je v tej správnej polohe a už nič sa so mnou netočí, rozhýbala som si skrehnuté končatiny a doťarbala sa do tej provizórnej kúpeľne v rohu izby, ktorá bola oddelená iba zasúvacími dverami, ale aj to stačilo. Narýchlo som sa osprchovala a umyla zuby. Nemocničnú košieľku som nechala prevesenú cez tyč na uteráky. Ja sa jej viac už nechytím! Automaticky sa dostala do zoznamu šiat a sukní, čiže medzi mnou tak nenávidené kusy oblečenia.

V izbe som nemala žiadne svoje veci a tak som len v dlhej osuške - tiež bielej, ako inak - nečinne sedela na teraz už ustlanej posteli s prekríženými nohami a dívala sa von oknom, po ktorom v prúdoch tiekla voda. Pršalo. Čakala som na mamu, kým príde a zavelí na odchod.

"Cell?" Ozvalo sa mi za chrbtom. Natočila som hlavu a zazrela mamu ako kráča ku mne s kôpkou oblečenia v rukách. "Na," hodila mi ju do rúk a ja som ju ešte za letu chytila. "Tak, tvoju motoriku sme otestovali a teraz sa utekaj prezliecť."
"Rozkaz!" Zasalutovala som a vtrhla do kúpeľne.
Cez nepatrnú škáru v dverách som začula mamu. "Cell, myslím, že niekto za tebou prišiel..." Na konci už šepkala, takmer som ju nepočula.
"Hneď som tam!" Rýchlo som si pretiahla tričko cez hlavu. Pozrela som sa do obdĺžnikového zrkadla, aby som si ako-tak upravila vlasy a do očí ma bil štítok na tričku.
"Dopekla!" Zakliala som a prevliekla si tričko. Dúfajúc, že už to bude OK som sa ešte pozrela do zrkadla. Všetko bolo v poriadku a ja som vošla do izby.

Mama stála otočená tvárou k oknu a prišla som až k nej, keď som za mojim chrbtom ozvalo ľahké zaklopanie na dvere.
Otočila som sa v momente, keď sa dvere začali otvárať. Vo vzniknutom vánku som zacítila vôňu kvetov.

Podišla som k dverám. Chvíľu som sa bezcieľne dívala na kvety ďalších tulipánov. Osobu v nemocničných dverách som zaregistrovala, až keď som prudko zdvihla pohľad. Pri tom pohľade mi naskočili zimomriavky po celom tele a v špičkách prstov som pocítila známy elektrický výboj, ktorý som cítila v blízkosti jedinej osoby.

Jeho pohľad bol studený a mrazil ma až do špiku kostí.


Zvyčajné teplo Dimitriových smaragdovo zelených očí ako keby vymizlo. Nahradila ho temnota a ľad. Mal ich oceľovo sivé, bez štipky zvyčajného šibalského iskrenia.

Tvár mal sťa vytesanú anjelmi. Bledú, nádhernú i desivú zároveň. Pod vystúpenými lícnymi kosťami mal tmavý tieň, rovnaký podčiarkoval temnotu jeho pohľadu.

Zvyčajne zlatisté vlasy, boli teraz orieškovo hnedé a niektoré pramene si našli tú cestu, aby mu zatienili oči. Na pohľad vyzerali hebké a jemné a ja som zatúžila po ich dotyku. Jemne sa mu vlnili v neciteľnom vánku.

Silné ramená mal skryté pod čiernou koženou bundou. Hruď mu obopínalo biele tričko jednoduchého typu z výstrihom do 'V'. Oblečené mal čierne nohavice a tenisky.

Keď som očami opäť našla ten jeho ľadový pohľad, nevedela som čo skôr. Či sa ho báť a či sa mu vrhnúť okolo krku. Či pred ním utekať a či ho začať bozkávať. Toľko vecí ma napadlo a ja som nevedela s čím začať.

Útek? Dobehol by ma. Potom čo? Vzpínať sa mu? Je silnejší než ja, ľahko ma premôže. Nič rozumné ma nenapadlo a tak som tam len stále ako solný stĺp a civela naň.

Dimitri

Ostal som stáť medzi dverami, nevediac čo robiť. Bál som sa jej, no viac som sa bál sám seba, že by som to opäť nezvládol a opäť jej ublížil. Bál som sa, čo si asi tak o mne myslí. Bál som sa jej reakcie, že utečie a bude nenávratne preč. A tak som len stál a čakal. S kyticou tulipánov v rukách.

No ona tiež čakala.

Som babrák nad babrákov, ale ja neviem ako začať. Toto sa mi nikdy nestalo. Vlastne, toto sa nikdy nikomu nestalo. Samozrejme, ja som ten prvý úbožiak, pokusný králik.

Z tejto trápnej - aspoň mne to pripadalo trápne - situácie nás vyrušila jej mama doteraz stojaca k nám chrbtom. Otočila sa a so slovami "nebudem vás rušiť" vyšla okolo nás z miestnosti.

S vyschnutým a stiahnutým hrdlom som povedal: "Ahoj."

"Ahoj," odpovedala a ošila sebou.

"Hm, priniesol som ti kvety..." Podišiel som pár krokov k nej až sme sa ocitli v tesnej a zároveň pre ňu nebezpečnej blízkosti. Beštiu v mojom vnútri okamžite pútala lákavá vôňa jej krvi. Ale odkedy som ju pocítil na mojom jazyku, stratila pre mňa iný zmysel, no bola mi o to ešte viac vzácnejšia. Ale tá jej vôňa... Dá sa zniesť. Preventívne som sa vydal na lov do lesa za našim domom a teraz mi telom prúdi krv divej zvery.

"Tulipány. Neviem, či ich máš rada, ale sú..."
"... Jednoduché a krásne."
"Ostatné závisí od farby." Pousmial som sa.
"Sú to moje najobľúbenejšie kvety. Ďakujem."

 


Komentáře

1 Deedou | 26. září 2011 v 20:51 | Reagovat

Wow drsný! Mě fakt moc zajímalo, jak ho Cell přijme, jestli se ho nebude bát nebo tak...no a vypadá to dost slibně :). Jsem zvědavá, jak to bude pokračovat ;)

2 Basee‼Kris | Web | 26. září 2011 v 23:00 | Reagovat

Toto bolo nádherné! Ještě, že Cell neutekla, to by mi bylo Dimitriho strašně líto, i když teď je chudáček stále taky...
Jsem zvědavá stejně jako Deedou :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama