Prvé stretnutie

11. října 2011 v 19:37 | Bewlyer |  Píšem
Prvé stretnutie Edwarda a Belly "trochu" inak. Vlastne, je ťažko povedať, či sú to práve oni dvaja, ale popis a kúsok deja by na nich celkom sedel.

Do tmavej ulice vošiel muž. Zastavil v tieni a z vrecka vyťahuje balíček cigariet a zapalovač. Náhle sa nad jeho hlavou prenesie nejaký vták, ledva viditeľný v tme.
Muž potichu zanadáva a pripaluje si cigaretu. Nervózne pochoduje pozdĺž ošarpanej steny, otočí sa, že si urobí ďalší okruh, no v tom mu zabráni postava odetá celá v čiernom.
Vyľakaním sa rozkašle až sa prehne v páse, rukami zviera chvejúce sa kolená.
"Dopekla," uľaví si. "Vyplašil si ma!" Z rukou na hrudi sa opatrne vystrie a díva sa do tváre zahalenej tieňom. "Čo tu len tak postávaš a nič nevravíš?" Rukou si prejde cez oči.
"Prepáč, že som ťa vyľakal." Ozve sa hlboký hlas plný vybrácii, z ktorého nie jedna žena padá do kolien.
Muž ledabolo mávne rukou a drsným hlasom sa ozve: "Kašli na to. Čo máš?"
"Toto." Kapucňu si stiahne z hlavy a muž priškrtene vydýchne.
Myslel si, že je to jeho dodávateľ, potreboval si dať ďalšiu dávku. No tvár, ktorú zbadal po jej odhalení, nepatrila jeho priateľovi. Vlastne nepatrila nikomu, koho poznal.

Bola bledá s ostrými lícnymi kosťami zvažujúcimi sa do špicatej brady. Na perách mu pohrával darebný úsmev a v zelených očiach mal vyobrazenú čistú zákernosť. Nezvyčajnú tvár mal orámovanú bronzovými vlasmi.
Tento neznámy muž podišiel k nemu o krok bližšie, no on o ten jeden krok ustúpil. Nevedel, že mu to bude na nič. Veď - kto by to aj vedel?
Mužov inštinkt chrániť sa zlyháva na plnej čiare, keď sa mu neznámy zahryzne do krku. Chcel kričať, ale už by mu to bolo na nič.
Neznámy sa odtiahne a plný znechutenia odhodí mužovo prázdne telo o najbližší kontajner. Niekto ho tam ráno nájde.

***

"Kde si zase bol?!"
Bolo to to prvé čo som počul, keď som otvoril dvere. Už je to tu zas a ja už pomaly ale isto začínam pri nej strácať nervy.
"Cestou ma pochytil hlad, tak som sa najedol." Rozopol som si ťažký vlnený kabát s kapucňou a zavesil na chrómový držiak v tvare dračel tlamy.

"Tak si sa najedol?!" Už stála predo mnou, oblečená v priliehavej bielej nočnej košieľke, ktorá úžasne obkreslovala jej nádherné krivky. Máva mi před nosom ovládačom od televízie. "Našli nejakého muža v tmavej uličke s rozdriapaným krkom! Tomu hovoríš hlad?!" Prskala v jednom kole. A keď sa do toho človek raz za čas započúva, tak opakuje to isté dokola. Blá, blá, blá…

"Už ma to s tebou vážne prestáva baviť. Normálne si myslím, že som ti dobrá len na potvrdenie tvojho falošného alibi, keď na naše dvere zaklopú členovia Rady a pýtajú sa po tebe!"
"Aby som to upresnil - klopú na moje dvere. A keď sa ti niečo nepáči," rukou som siahol za chrbát a nahmatal kľučku na dverách. Pootočil som ňou až to cvaklo a uvolnil som priestor medzi ňou a dverami.

"Ty ma vyhadzuješ?" Povedala dotknuto. Už už som otváral ústa, že jej do tváre vypľujem nejakú štipľavú poznámku o jej práci. Bola totižto šľapka. Klasická, na každom rohu každej ulice v Los Angeles postávajúca šľapka v krikľavých a zle zladených kúskoch oblečenia z druhej ruky vyberajúca špinavé prachy za špinavú robotu. Kto jej to kázal robiť, keď s tým nie je spokojná? Kto jej kázal chľastať a brať drogy? Odo mňa dostala pekný balík prachov za to, že bude tvrdiť, keď bude třeba, že som bol s ňou. A teraz sa jej to nepáči a ona mi tu bude ešte aj do tváre vykrikovať. No vzápätí pokračovala: "Vieš čo?! Idem sama!" Rukou si plesne po obnaženom stehne, čo vyzerá ako povel pre nejakého prašivého psa. Vojde do izby odkiaľ sa ozýva zapínanie zipsu a šušťanie látky. Tak ona je už aj zbalená, dobré vedieť.

Vracia sa späť v minikraťasoch a pogumovanej prešívanej bundičke. Na nohách má jako inak červené ihličky.
Prechádza okolo mňa k stále otvoreným dverám, no moja ruka okamžite vystrelí a zatarasí jej cestu.
Rukou jej objímem krk. Je taká chudá, že s tým nemám žiaden problém. Nosom sa priblížim čo najbližšie k jej krku.
"Č-čo to robíš?" Hlas sa jej trasie hnevom a zmätkom zároveň, hlasito pregĺga.
"Myslíš si, že po tom, čo si mi tu potvrdzovala alibi ťa nechám len tak slobodne ísť?" Usmejem sa sám pre seba, rukou zatlačím do dverí, aby sa zavreli.

V ústach cítim predlžujúce sa špičiaky a zahryznem sa jej do krku.

***

Zatváram plechovú skrinku s pre ľudské uši nepočuteľným zavŕzganím. Zvonilo a chodba je takmer prázdna. Obzerám sa a vidím posledných pár študentov vchádzajúcich do tried. Medzi nimi je aj Meg, najväčšia ľudská klebetnica v dejinách tejto školy. S tichým povzdychom a prijateľnou vzdialenosťou desiatich metrov medzi nami ju nasledujem.
Do triedy vchádzam ako vždy posledný. Všetky lavice sú obsadené až na jednu úplne vzadu. Kľučkujem uličkami zatarasenými školskými taškami a snažím sa vyhnúť tomu ťaživému množstvu všakovakých vôní.

Našťastie je to moje vyhliadnuté miesto celkom při okne, takže nebude problém z prísunom čerstvého vzduchu zvonka.
Profesor začína monotónnym hlasom a bez najmenšieho záujmu vykladať novú látku. U študentov vzbudzuje minimálny záujem. Niektorí si čarbú do zošitov, iný hypnotizujú popraskané biele steny s nažltlým nádychom a iní to už vzdali a spia.
Oni sa môžu aspoň uchýliť k pár minútam nepovšimnutého spánku zatiaľ čo ja…

Zhrbene sedím nad zošitom a počúvam šuchtavé kroky za dverami triedy.

Dvere sa otvárajú, vzniká prievan. Do nosa ma udrie lahodná vôňa a v žalúdku pocítim hladné mraučanie.
Vo dverách sa objavuje bledá tvár v obkľúčení tmavo hnedých hustých vlasov. Při pohlade na tú jednoduchú krásu zadržiavam dych a v nejestvujúcom priestore sa snažím od nej držať čo najďalej. No najradšej by som po nej vyštartoval hneď v tomto momente. No vzápätí som túto myšlienku zavrhol, pretože vraždiť před očami tridsiatich ľudí… Nieže by to bolo ťažké ich potom zabiť, ale nestojí mi to za odhalenie.

A tak len sedím a nasucho pregĺgam. Pohľadom čiernych očí sledujem dievča prichádzajúce k voľnému miestu vedľa mňa…

Nie, nie, nie.

Už je neskoro. Milo sa na mňa usmieva a odsúva stoličku, aby si na ňu mohla sadnúť.

***

Ten chalan, vedľa ktorého som sedela, bol okúzlujúci. Bronzové strapaté vlasy, tmavé oči mal vsadené hlboko v tvári obtiahnuté sivými kruhmi pod očami.
Sedela som při ňom a často môj pohľad zablúdil jeho smerom. Ruky mal zaťaté do pästí. Zrejme som trpela silnými halucináciami spôsobenými nedostatkom spánku, ale fakt si myslím, že nedýchal. Viem, divné.

Ako stenu, ktorá by nás mohla od seba oddeliť a mňa tak ubrániť až nebezpečne viditeľnému škúleniu po jeho osobe, som použila svoje tmavohnedé vlasy. Celkom obyčajným gestom som i ich prehodila cez rameno a začula som protestný škripot lavice. Hlavu som otočila a videla jeho prsty zaborené do tvrdej drevennej lavice.
Ústa som údivom nechala klesnúť kdesi pod lavicu. Prebodávala som ho pohľadom. Jeho oči sa zabodli niekam do mojej hrude a mňa pochytila triaška. Ostala mi neskutočná zima. Ruky som si skryla do dlhých rukávov mikiny a dýchla si na ne, aby sa mi trochu zahriali.

Snažila som sa vžiť do výkladu profesora mávajúceho nejakou učebnicou jemu blízko sediacim študentom před nosom, no zazvonilo.
Knihy som nahádzala do tašky, ktorú som si následne vyhodila na chrbát.
Už už som vychádzala z triedy, keď mi cestu zatarasil môj milý spolusediaci.

"Nikomu o tom nehovor," povedal ľadovo a hlavou kývol k dverám triedy, z ktorej sme práve vyšli.
Aký je priateľský pomyslela som si sarkasticky. "Prepáč, som tu nová a neviem ako to tu chodí." Bliskol mi pohľadom poza plece, no pokračovala som. "Čo si tým myslel?" Rovnako jako on aj ja som kývla hlavou k triede.
"Nesnaž sa robiť zo seba hlúpu." Odmlčal sa. Na tvári sa mu objavil úškrn, ktorý neveštil nič dobré. "Vlastne sa dlho pretvarovať nemusíš. Ľudia na to rýchlo prídu aj samy."

Tak toto už bolo priveľa! Som tu len prvý deň a niekto ma tu bude urážať?! Tak toto si nenechám!
Spražila som ho svojim najlepším nenávistným pohľadom.
On blbec sa ešte priblblejšie uškrnul čo ma nesmierne vytočilo a ja som stratila kontrolu nad svojou pravačkou, ktorú som zazrela kútikom oka, ako sviští vzduchom medzi nami a pristáva na jeho líci.

***

Takže mačička má pazúriky, čo? Prskanie jej očividne nestačilo.
Ale v zachovaní svojho tajomstva som hral s ňou a tak, keď pristála jej ruka na mojom líci, poddal som sa jej dotyku, jako to robia tí herci vo filmoch.

Zachytil som pohľady okolo prechádzajúcich ľudí.
Rukou som si podržal tvár, ako sa to vo zvyku robí. Pozrel som sa na ňu a div som nevybuchol smiechom, keď som zbadal ten jej vyplašený výraz. Premáhal som sa, veľmi.
Ale istá moja časť to nevedela prehĺtnuť.

Schytil som ju za rameno a pevne zovrel v prstoch až zjojkla od bolesti. Samoľúbo som sa uchcehtol a ťahal ju za sebou von zo školy.
Von zo školy do tmavého a nepreniknuteľného lesa, do ktorého sa nik neodvažuje vkročiť už niekoľko rokov. Vraj sú tam divé zvery. Ale to je samozrejme len mnou vymyslená a ústnym podaním ďalej rozširovaná a zveličovaná historka. Treba si zachovať akú-takú fantíziu a zároveň aj kúsok niečoho pre seba, kde je dostatok miest a zákutí na ukrytie prázdnych tiel. Nie som blázon, aby som ich nechal len tak niekde pohodené v uličke, kde ich poľahky môže nájsť človek. Svoje obete som tak nechával len v krajných prípadoch, ktorých bolo veľmi málo.

Dievča za mnou šuchtalo nohami. Keď sa prispôsobilo môjmu zúrivému tempu, začala škrípať zubami. Už sme boli takmer tam, kde som ju chcel mať, keď začala protestne fňukať a zasipávať ma neutíchajúcimi otázkami kam to ideme, kto som a podobne.

Prestávalo ma to baviť.

Upírskou rýchlosťou som sa k nej otočil tvárou v tvár. Tíško pípla a omračene ostala stáť na mieste.
V jej čokoládovo hnedých očiach som videl toľko strachu ako ešte nikdy vo svojom dlhom živote. Oči sa jej zaliali slzami, keď prišla k záveru, že nič dobré ju nestretne. Nie tu, nie so mnou. Videl som v nich seba. Seba s roztvorenými ústami a predĺženými špičiakmi.

Zrazu ju premkne pud sebazáchovy a začne krôčik po krôčiku ustupovať. No na mňa však nemá.
Pohotovo k nej priskočím a uzamknem vo svojej nezničiteľnej náruči.
"Mala si ostať ticho. Nič z toho, čo sa stane teraz, sa nemuselo stať. Si neskutočne hlúpa."

Zaklonil som jej hlavu a s privretými očami a vynikajúcim čuchom lovca som vyhľadal to najlepšie miesto na zakusnutie. Koža sa jej zachvela, keď na nej spočinuli moje studené pery. Snažila sa výkríknuť, keď do nej preniklo ostrie mojich zubov. No pre ňu už bolo neskoro a boli sme ďaleko. Ďaleko od ľudí, ktorí bi ju mohli začuť.

***

Po príchode domov som si doprial horúcu sprchu, pretože kúpel nemám rád a už vôbec nie bublinkový. Na to ale treba dvoch, lenže ja som nenašiel toho niekoho správneho, kto by to so mnou podstúpil…

Obliekol som si čisté veci. Tie čo som mal putovali rovno do smetiaka. Nachystal som si knihy a urobil úlohy na nasledujúci deň. Keď som mal všetko hotové, na svojej kožou potiahnutej sedačke som sa príjemne uvelebil a nechal sa pohltiť dejom románu zo začiatku dvadsiateho storočia.
 


Komentáře

1 Gaudi | Web | 14. října 2011 v 14:58 | Reagovat

Zaneprázdnená korektorka sa hlási :D (teda ak tým akože fakt vážne myslíš mňa :D)takže, ja osobne som si všimla asi 3-4 české výrazy, vieš, že iné chyby sa mojim očiam vyhýbajú...ale! Ja by som sa k nemu v tej vani klúúúúúdne pridala :P Zlý Edý, to mooožem :D (a akože fakto to má byť len jednorázovka?! grrrrr!)

2 Koffi | 17. října 2011 v 19:02 | Reagovat

Ahoj, úžasný príbeh :)
Neber toto ako spam ani nič iné, nie je to reklama.. Možno malá ponuka - nechceš sa pridať k nám (zatial 4) babám čo píšu príbehy? Rozmysli si to. Ak by bola tvoja odpoveď áno, hneď máš medzi nami miesto :)

4 Koffi | 17. října 2011 v 20:59 | Reagovat

Tak, je to všetko na tebe, do ničoho ťa nenutím :)
Je to možnosť získať viac čitateľov, keď sa blog rozbehne a možno aj niečo viac :)
Adminky, ktoré zostali sú vážne skvelé a jeden deň na chate je na nezaplatenie :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama