Secret of Mignon's brothers - Part 36

22. října 2011 v 22:39 | Bewlyer |  Secret of Mignon's brothers
Vopred sa Vám ospravedlňujem za to, že až teraz zverejňujem ďalší part. Nejde o to, že by nebol napísaný alebo čo, ale ja proste nestíham. Posledné dva týždne sú absolútne na hovno a to už človek nemá na nič náladu.

A tak nejak je to aj so mnou...
Odvtedy, čo som bola v Prahe, som ani jeden víkend nestrávila doma - išli sme k starým rodičom, mala som autoškolu a tu už bola nedela a musela som sa učiť do školy. A v škole? Pomaly nič nestíham, známky sú v pohode, len z patológie mám tri 5, jednu 4, jednu 3, jednu 2 a dve 1. Ale to je tak, keď ste všetko naučení odpredu-odzadu a máte naj*** profáka-veterinára, ktorí vám neodpustí ani tú najpidi chybu vo vete :-/ A prosím - to som jedna z tých, čo majú najlepšie známky... Asi sa pýtate, že prečo tolko známok, čo? To je tak, keď je na každej hodine písomka so štyrmi otázkami, ktoré sú zvlášť hodnotené...

Tolko k môjmu sťažovaniu sa a teraz Vám prajem príjemné čítanie. Partík je trochu kratší, než na aké ste si v posledných partoch zvykli :P A ak by sa niekomu páčili pesničky a mal by o ne záujem, tak prvá je Agnes Obel - Philharmonics a druhá je od Sixx AM - Girl with golden eyes. Ja sama neviem, ako som sa k týmto pesničkám dopátrala, takže sa ma na to nepýtajte :D




Part 36


Od jeho poslednej návštevy v našej kuchyni, o ktorej nemala moja matka ani poňatia, prešlo už nejakých pár dní. Vedela som, kde je, ale on sa mi neozval. Zrejme to bral na ľahkú váhu, keď vravel o tých problémoch, keď mi o sebe nedal vôbec vedieť. Žiadna správa, žiadny telefonát. No aj tak som vedela, že je v poriadku. V duchu som sa utešovala slovami, že je to niečo dôležité a svojim rukám som zakazovala rýchlou voľbou na telefóne vytočiť jeho číslo. Nechcela som byť nejaká stíhačka alebo čo.

Útechou mi už nebol ani Embry, ktorý dosť podrástol. Už to nebola guča čohosi ako v ten prvý deň. Vyrástol na krásneho mladého a trochu pojašeného kocúra, na ktorého pomáhali len vyhrážky typu: 'Embry, prestaň, lebo pôjdeš pod skalpel.' Chudák, zrejme si to vždy zobral až príliš k srdcu, pretože sme ho potom nikde nemohli nájsť. Možno si išiel užívať, pokiaľ sa naše plané vyhrážky stanú skutočnosťou. No my s mamou by sme neboli nikdy schopné mu takúto vec urobiť. Pomáhal mi počas Dimitriho premeny. No teraz... Teraz to bolo iné. Vycítil to dokonca aj on. Snažil sa vnútiť mi svoju pozornosť a nie raz. No ja som väčšinou sedela na širokej parapetnej doske okna v mojej izbe a dívala sa von.
Počasie ako keby kopírovalo moju náladu. Bolo zamračené. Pestré listy leteli vzduchom poháňané jesenným vetrom.

Jeho rodina si snáď ani vhodnejší čas na riešenie svojich problémov, akým boli jesenné prázdniny, vybrať nemohli. Bolo to odo mňa sebecké a hlúpe, že som na to vôbec pomyslela.



Zo zamyslenia ma vytrhol príchod mojej mamy. Aj to až keď bola úplne vedľa mňa a jej ruku som pocítila na svojom ramene. Neviem ako dlho som takto sedela, duchom neprítomná.

"Zlatko, čo sa deje?" Posadila sa oproti mne.

Skrčila som nohy pred seba a oprela sa o ne tvárou. "Dimitri je preč." V mojom nasledujúcom povzdychu bolo cítiť číru zúfalosť. Často som myslievala na naše spoločné chvíle. Najmä na tú poslednú u nás v kuchyni...

"Zase?" Začudovala sa.
"Hm."
"Nejak často je preč. Nezdá sa ti?"

Úprimne? Nie. Nezdá. Je to v úplnom poriadku... Alebo... Je?

"Kde sa zase túla?"

"Musel ísť za rodičmi do Európy. Niečo súrne." Zamrmlala som.
"Do Európy? Fíha!" Vydýchla užasnuto. "Ako tak narýchlo zohnal letenky?"

Nevedela som ako to dokázal, len som mikla plecami. Zrejme zaúčinkoval Dimitriov šarm, všetko je uňho možné.

"Ach, hádam tu nemieniš čakať, kým príde. Poď vypadnime aj my niekam. Čo ty na to?" Nadšene vyskočila a mňa ťahala so sebou.

"Čo máš na mysli?"

"Neviem. Vypadnime aj my niekam. Aj my si urobme prázdniny. Len my dve. Dávno sme niekde neboli."
Zamyslela som sa. Chvíľu som to preháňala hlavou, analizovala. Nemala som nič proti. "Babská jazda?" Musela som sa uškrnúť.

Horlivo prikývla. "Babská jazda!" Nadšeniu v jej hlase sa proste nedalo odolať. "Začni sa baliť! Ráno odchádzame!" Takmer vytancovala z miestnosti.

"Mami?" Oslovila som ju. Pristavila sa pri dverách a tak som pokračovala. "Ale má to malý háčik."

Zamračila sa. "Aký?"

"Kam to vlastne pôjdeme?"

Zasmiala sa. Moja mama bola mladá, ale keď sa takto usmievala, vyzerala ešte mladšie. Ako moja sestra. "Neviem, idem sa opýtať strýka Gúgla." Žmurkla. "Prinajhoršom," to už kričala z chodby, "pôjdeme rovno za nosom!"
 


Komentáře

1 Deedou | 25. listopadu 2011 v 22:02 | Reagovat

taky bych někam vyrazila! :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama