Secret of Mignon's brothers - Part 41

24. prosince 2011 v 20:27 | MUSEmaniačka |  Secret of Mignon's brothers
Edit: článok neprešiel korekciou





Part 41


"Dim?"
"Áno?"
Sedeli sme v tieni veľkého duba v tunajšom parku a držali sme sa za ruky. Slnko pomaly klesalo za obzor a nám sa tak naskytol úžasný výhľad na udržiavaný trávnik a okolité stromy.
"Tá kliatba…" Nechcela som s tým práve teraz, keď je nám spolu tak úžasne, začínať, ale potrebovala som niečo vedieť. "Viem, že nemáš rád, keď o tom hovoríš…"
Prerušil ma. "Ja že to nemám rád?" Opýtal sa s úsmevom a so zdvihnutým obočím. Zakrútil hlavou. "Kedy som to povedal?"
"Hm, nepovedal si to, ale je to na tebe vidieť." Zaškerila som sa. "Vždy sa tak divne zamračíš…"
Zamračil sa, keď som to povedala. "Fakt?"
So smiechom som prikývla a brnkla mu po nose.
Postrapatil mi vlasy a pritiahol do náručia, rukou ma hladil po chrbte. "Čo takého by si chcela vedieť?" Opýtal sa s neskrývaným záujmom.
"Že či je to len vo vašej rodine," nezniesla som ten jeho úpenlivý pohľad, ktorým ma akokeby držal, tak som sa zadívala na vzorku jeho pleteného pulóvra. "Že či to nie je aj… ako by som to povedala… Niekde vonku. Chápeš?" Spýtavo som sa naňho pozrela.
Mračil sa, na kratučký okamih sa zamyslel. "Myslíš, že či sú aj iní upíri okrem nás?"
"Hej," pípla som.
Rukou si nervózne prehrabol vlasy. "Myslím, že sú. Aj keď som žiadneho osobne nestretol. Ale mama mi o nich často rozprávala, aby som si na nich dával pozor."
"Sú nebezpeční?" zaujímala som sa.
"Veľmi. Sú krvilačný, vôbec si necenia ľudský život. Žijú v blízkosti veľkých miest, kde sa ľahšie nasýtia. Je im jedno, že ich obeť má domov, rodinu, že na nich niekto doma čaká. Polícia je proti takýmto zmiznutiam bezmocná. Málokedy sa im podarí nájsť telo. Väčšinou sa ho zbavia, zakopú hlboko pod zem, zaťažia kameňom na dne rieky… A keď majú to 'šťastie'," bolo počuť úvodzovky v jeho hlase, "tak nájdu telo bez jedinej kvapky krvi. Nevedia, čo to spôsobilo. Určite vieš, že upíri sa najčastejšie sýtia na krku, z krčnej tepny. Ale sú aj takí, ktorí dávajú prednosť kusnutiu na stehne. Ale to sa väčšinou stáva pri ženách ľahkých mravov. Aspoň myslím, osobné skúsenosti s tým nemám." Snažil sa odľahčiť situáciu, no ja som ani nedýchala.
"Cell, dýchaj prosím ťa," uchopil moju tvár do jeho pevných rúk. Pritisol si ma tesne k hrudi. "Nechcel som ťa vylakať. Prepáč mi to." Šepkal. Chytil ma za ruku a palcom mi kreslil do dlane krúžky, čo ma celkom upokojilo.
Nechápala som, ako mohol o tom žartovať. Odtiahla som sa od neho, spustil ruky, zostala mi zima. Nadýchla som sa. "Nie. Práveže ti ďakujem, že si mi to povedal, chcela som to vedieť."
"Môžem sa spýtať prečo?"
Ako mu to povedať, aby sa ho to nejak nedotklo? Hmm, najlepšie je ísť s pravdou von. "Čo sa stane, keď zostarnem?"
"Nerozumiem." Zvraštil obočie. Nemal tušenia, kam týmito otázkami mierim. Cítila som na sebe jeho pohľad, no naschvál som sa dívala na mozaikový chodník pod nohami.
"Čo sa stane, keď zostarnem? Ty budeš takýto mladý už navždy, však? Viem, že jedného dňa ťa omrzím, budem na teba príliš stará a odídeš. Možno ja, možno ty, ale jeden z nás určite. Rozumieš?" Hlas sa mi na konci zlomil, slza mi stiekla z oka. Zaraz som sa ocitla v jeho náručí a tuhom objatí jako ešte nikdy predtým. Nadýchla som sa jeho úžasnej vône, aby som si tak dopriala odvahy povedať pár slov. "Nechcem aby si odišiel, nikdy." Zašepkala som mu do hrude a pevne ho stisla.
Na vrchu hlavy som pocítila jeho pery i dych keď povedal: "Cell, ty mi tým chceš povedať, že…" Odtiahol sa odo mňa a s vydeseným výrazom v očiach ma neveriacky sledoval. Zvyčajná iskra zelených očí sa vytratila, dalo by sa povedať, že z nich priam blesky sršali. Nikdy som netúžila niečo podobné zazrieť. Nie na ňom, nie s ním. Zježili sa mi chĺpky na krku, dych sa mi zasekol v hrdle. Sliny sa mi nahromadili v ústach, preglgla som ich a potvrdila to, na čo narážal.
"Áno, chcem byť ako ty." Bolo to pre mňa ťažké rozhodnutie, ale ja ho naozaj nechcem stratiť. Už viac nie. Aj tých pár hodín, ktoré sme bez seba prežili, za čo môžem len a len ja, bola posledná kvapka. Povedala som si 'už nikdy viac' a dupla nohou a vtedy som sa vybrala za ním domov.
 


Komentáře

1 Basee!!Kris | Web | 25. prosince 2011 v 2:10 | Reagovat

Oj, vypadalo to na romantický part, ale pak se to změnilo... Páni, nemůžu se dočkat jeho reakce! O_O

2 Deedou | 28. ledna 2012 v 13:25 | Reagovat

No ty brďo! Ten začátek byl perfektně romantický a zbytek byl úplně dokonalý, zajímá mě, co jí na to řekne! :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama