Na vine sú hviezdy; John Green

12. září 2013 v 22:20 | Bewlyer |  Čítam

Kniha kúpená v akcii nesklamala. Po prečítaní synopsy ma dej knihy zaujal. Dvaja mladí ľudia, ktorí sa do seba zaľúbia. Dvaja mladí chorí ľudia, ktorí sa do seba zaľúbia. Obaja sú totižto onkologický pacienti. Téma, viac než si myslíte, mne blízka.
Kniha má všeho všudy tesne nad 230 strán, čím som porušila sebou stanovené nepísané pravidlo - kupuj knihy len nad 300 strán! Začala som ju čítať poobede a teraz pred malou chvíľkou som ju dočítala. A áno, bolo cítiť, že knihu prekladal muž.

Nikdy v živote som nepísala žiadnu recenziu. Toto vlastne ani nie je recenzia. Skôr zhrnutie a pár výťahov z knihy, ktoré mňa osobne zaujali. A je mi cťou v novej rubrike ako prvú uviesť túto knihu.


Ako som už vyššie spomínala, hlavnými postavami sú dvaja mladí ľudia, ktorí sa spoznajú uprostred Ježišovhos rdca. Na sedení onkologických pacientov, kde sa delia s ostatnými so svojou chorobou, príbehom a pocitmi. August - Gus od prvého momentu nemôže odtrhnúť oči od Hazel Grace. On je vyliečený (toto slovo mi v slovenskom preklade nesedí, pretože z rakoviny sa vyliečiť nedá, dá sa iba oddialiť) z kostného sarkómu (ak som si to správne zapamätala), ale vyžiadalo si to chirurgický zákrok, po ktorom chlapec nosí protézu. Hazel má rakovinu pľúc, tie ju neposlúchajú, dýchajú za ne kyslíkové fľaše a Filip - stroj (ktorý jednoducho vyzerá ako Filip). Pozrú si spolu film (V ako Vendeta - mimochodom môj obľúbený), vymenia si svoje obľúbené knihy medzi sebou. Ona si prečíta jeho Cenu za úsvit, on jej Kráľovskú trýzeň od pomäteného autora Petra Van Houtena. Tohto autora pôjdu spoločne navštíviť do vzdialeného Amsterdamu (dej sa odohráva v Indianapolise, v krajine ukradnutej Indiánom), pretože Hazel chce poznať odpovede na svoje otázky, keďže ten jej milovaný miliónkrát prečítaný román sa končí prakticky uprostred vety, uprostred slova. Mesiac, po tomto výlete, Gus umiera. Rakovina sa mu vrátila v plnej "paráde", má metastázy. Dovolím si menšiu citáciu: "Mám ich všade. Som nimi ovešaný ako vianočný stromček."
"Ľúbim ťa," povedal potichu.
"Augustus," utrúsila som.
"Naozaj," dodal. Hľadel na mňa, videla som, ako sa mu zužujú kútiky očí. "Ľúbim ťa a nemienim sám seba oberať o prosté potešenie z pravdivých priznaní. Ľúbim ťa a viem, že láska je len výkrik do tmy, že všetko raz upadne do zabudnutia, že sme všetci odsúdení na zánik, že raz nadíde deň, keď sa všetka naša práca obráti na prach, že raz Slnko zhltne jedinú Zem, ktorú máme, a že ťa ľúbim."
str. 119
"...ľudia nikdy nebudú mať dosť, bez ohľadu na to, či sa im splnili sny, alebo nie, lebo v nich navždy bude vŕtať neodbytná myšlienka, že všetko sa dá urobiť lepšie a znova."
str. 229

Štvorstranový list od Augusta pre Petra Van Houtena:

Pán Van Houten,
som dobrý človek, ale zlý spisovateľ. Vy ste úplne nahovno človek, zato dobrý spisovateľ. Boli by sme skvelý tandem. Nechcem Vás žiadať o láskavosti, ale keby ste mali trochu voľného času - a podľa toho, čo som videl, ho máte vyše hlavy - rád by som sa Vás spýtal, či by ste nenapísali pohrebnú reč pre Hazel. Mám poznámky a všetko potrebné premyslené, len by ste to mohli sformulovať do súvislého a súdržného textu. Alebo mi iba povedzte, čo by som mal napísať inak.
Čo viem o Hazel: Takmer každý človek na svete je posadnutý tým, aby po sebe niečo zanechal. Odovzdal pochodeň. Oklamal smrť. Všetci, mňa nevynímajúc, chceme, aby si nás zapamätali. Zo všetkého najväčšmi ma trápi, že sa stanem ďalšou zabudnutou obeťou v odvekej a prízemnej vojne proti chorobám.
Chcem po sebe niečo zanechať.
Lenže, pán Van Houten, ľudia po sebe väčšinou zanechávajú iba jazvy. Niekto postaví odporný hypermarket, niekto začne štátny prevrat, niekto sa pokúsi stať rockovou hviezdou a všetci si myslia: "Za toto si ma zapamätajú," ale pravda je taká, že: po a: nik si ich nezapamätá, a po b: ostanú po nich iba ďalšie jazvy. Po prevrate sa nastolí diktátorský režim, z odporného hypermarketu ostanú ešte odpornejšie ruiny.
(Dobre, možno nie som až taký zlý spisovateľ. Ale neviem pospájať myšlienky do väčších celkov. Sú ako hviezdy, v ktorých ani za ten svet neviem rozoznať súhvezdia.)
Sme ako svorka psov oštiavajúca požiarne hydranty. Kontaminujeme podzemnú vodu jedovatými šťankami, v trápnom úsilí prežiť vlastnú smrť píšeme na všetko MOJE. Viem, že je to hlúpe a zbytočné - v mojom súčasnom stave priam komicky zbytočné -, ale aj ja som len živočích ako my všetci.
Hazel je iná. Chodí po svete s ľahkou hlavou ako stará múdra žena. Svet je pre ňu gombička. Hazel pozná pravdu. Akokoľvek sa usiluje pomôcť vesmíru, rovnako dobre sa môže stať, že mu ublížime, a oboje sa nedá.
Budú vravieť, aké je to smutné, že po sebe nezanechala hlbšiu jazvu, že si ju pamätá menej ľudí, že hoci ju ľúbili veľmi, bolo ich málo.
Lenže, pán Van Houten, vôbec to nie je smutné. Je to majstrovské. Je to hrdinské. Nespočíva hrdinstvo práve v tom? Ako vravia doktori: Prvoradé je neublížiť.
Ozajstní hrdinovia nie sú tí, čo niečo robia, ale tí, ktorí si všímajú veci naokolo a venujú im pozornosť. Ten, čo vymyslel očkovanie proti pravým kiahňam, v skutočnosti nič nevymyslel. Iba si všimol, že ľudia s pravými kiahňami nikdy nemali ovčie.
Keď sa mi vrátila rakovina, vkradol som sa na JIS-ku a pozeral sa na Hazel ležiacu v bezvedomí na posteli. Potajomky som vošiel sestre za chrbtom a sedel pri nej desať minút, kým ma odhalili.
Naozaj som sa bál, že mi umrie skôr, ako jej stihnem povedať, že aj ja umriem. Bolo to brutálne, ten neprestajný zmechanizovaný priebeh intenzívnej starostlivosti. Z hadičky vyvedenej z hrudníka jej kvapkala hnedá rakovinová tekutina. Mala zatvorené oči, dýchal za ňu prístroj. Ale jej ruka bola ešte vždy teplá, s tmavomodrým lakom na nechtoch. Chytil som ju za ňu, predstavil som si svet bez nás dvoch a na krátky okamih sa zo mňa stal dobrý človek, ktorý dúfal, že Hazel zomrie, aby sa nedozvedela, že to šoskoro čaká aj mňa. Lenže potom som zatúžil, aby sme mali ešte niekoľko dní na lásku. A to sa mi aj splnilo. Zanechal som tu jazvu.
Prišiel ošetrovateľ a povedal mi, že mám odísť, že návštevy nie sú povolené. Spýtal som sa, ako je na tom, odvetil: "Stále naberá vodu."
Na púšti požehnenie, na mori katastrofa.

Čo dodať? Bola prekrásna. Nevedel som sa na ňu vynadívať. Netrápilo ma, či je múdrejšia ako ja. Vedel som, že je. Je vtipná bez toho, aby niekomu ubližovala. Ľúbim ju. Mám veľké šťastie, že som ju našiel, Van Houten. Na tomto svete si nemôžete vybrať, či vám niekto ublíži, ale aspoň do istej miery sa môžete rozhodnúť, kto konkrétne to bude. Som spokojný s tým, ako som si vybral. Dúfam, že aj ona.
str. 232


PS: kniha je plná nádherných, okúzlujúcich myšlienok, stojí za to, si ju prečítať
 


Komentáře

1 hogreta | E-mail | Web | 12. září 2013 v 23:48 | Reagovat

Ahoj, nevím, kam ti mám napsat, jak se řekne vietnamsky kůň, jak jsi po mně chtěla, takže ti to napíšu tady.

Kůň se napíše "con ngua", ale pod "u" si představ tečku a těsně za "u" si představ takovou jednoduchou uvozovku nalepenou na tu pravou nožičku toho "u".
A s výslovností to bude ještě složitější - "con" přečteš normálně "kon", tón je rovný (mimochodem - con je klasifikátor, který se strká před všechna zvířata). A to ngua se čte tak, že "ng" je nosovka, je to to písmenko, které bývá na konci anglických sloves (running, writting, saying,...). To "u" je zavřené a zastřené, je to něco mezi "u" a "obráceným e" jaké je v angličtině. Poslední písmenko je normální "a". No a teď dojdeme k tónu. Až se ti povede to slovo říct, musíš mu dát ještě patřičný tón (to udává ta tečka). Je to dolní lomený tón, takže celé to slovo musíš vyslovit tak, jako bys ho polkla a zároveň musíš rychle klesnout hlasem. Nic jednoduchého. Je to jak kdyby tě u vyslovování toho "ngua" někdo praštil do zad a ty ses zalkla :-D.

Doporučuju raději najít někoho, kdo ti to vysloví, protože popisovat slovy tónový jazyk je děsná sranda :-D.

2 pkart | Web | 21. září 2013 v 19:33 | Reagovat

Čítala som ju pred pár mesiacmi,mala som ju požičanú od kamarátky a neľutujem :) Je to tam krásne podané,nepoznám inú podobnú knihu. Tiež bolo cítiť,že to písal muž,čo je v tomto prípade dobre si myslím :)

3 roxica | 29. prosince 2014 v 17:46 | Reagovat

Konečne normálna recenzia. Mne sa tiež eľmi páčia tieto knihy od neho . Majú niečo do seba , aspon mna osobne zaujali natolko ze som si objednala celú kolekciu v anglictine tu http://www.eurobooks.sk/sk/produkt/325624/The-John-Green-Collection/

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama