Píšem

Predstav si:

12. února 2014 v 21:19 | Bewlyer
Stojíme pred sebou, nervozitou bez seba. Nervózny prítomnosťou toho druhého, motýle poletujú v bruchu. Priblížim sa k tebe so slovami: "Zavri oči." Rukami ti prejdem po ramenách, pristúpim bližšie k tebe. Spojím naše dlane, prepletieme si prsty. No náhle ťa pustím, ty otvoríš oči, ale pod mojim pohľadom ich znovu zavrieš. Ruky ti položím na pás a pritisnem sa k tebe. Stojíme tak telo na telo, objímem ťa a hlavu pritisnem k línii tvojho krku. Ty sa uvoľníš a skryješ ma vo svojej pevnej náruči. Len kúsok nadvihnem hlavu, aby som priložila svoje pery na tvoj krk, hranu sánky...

Jared: "Close your eyes"

John: "Imagine"

Elle: "Let's fall in love"

Ovca, Majky a ja

9. září 2013 v 22:29 | Bewlyer
Taká chvíľková záležitosť, pôvodne naťukaná do mobilu, neskôr prepísaná do PC. Postavy sú inšpirované skutočnosťou, príbeh čistá fikcia. Škoda.

Pili sme u nej doma. Ťarbavo v podnapitom stave sme roztiahli ten monštruózne veľký gauč v obývačke. Tak ako sme boli, oblečené aj s topánkami sme sa naň hodili. Všade bola tma, cez zastrené žalúzie presvitalo svetlo lámp na ulici. Začala som sa chichotať.
"Čo ti je smiešne?" Opýtala sa Ovca.
"Som pripitá. Tvojou vinou." Podarilo sa mi zabrblať. Odmlčala som sa rozmýšľajúc, či mám pokračovať. "A nadržaná. To vďaka tvojmu bratrancovi." Určite som bola červená ako rak, ale potrebovala som to dostať zo seba von.
"To aj ja," zachichoce sa. "Asi pôjdem po toho môjho chlapa."
"Hej! A ja čo?"
"Čo ty?"
"Zostanem na sucho," zamrnčím.
"Nie," rukou zašmátra mojim smerom. Jej ruka dopadla na moju tvár v nepodarenej facke. Ospravedlnila sa, zasmiali sme sa. Ale asi trochu nahlas. Stíchli sme, pretože sme začuli šuchot a ťapkanie bosých nôh na podlahe. V tlmenom svetle z ulice sme zazreli siluetu vo dverách.

Navždy.

20. ledna 2012 v 22:00 | MUSEmaniačka
Okolité kopce boli zaliate lúčmi zapadajúceho slnka. Na okraji toho útesu, držiac sa za ruky, stál chlapec s dievčaťom. Jemu padali čierne vlasy do očí, zatiaľ čo jej vlasy boli zmietané porivmi jesenného vetra. Stáli tam, úplne nehybne, diváli sa navzájom do očí. Jeho oči boli modré, ako horské bystriny. Jej oči boli nezvyčajnej zelenej farby, v žiare slnka sa zmenili na niečo neopísateľné. Hodný čas sa hltavo na seba dívali a zaraz obaja prikývli.
"Ľúbim ťa," pošepli si navzájom…
…a skočili.
Boli mladí, aby prišli o život. Osud im nedoprial žiť krátky ľudský život plný starostí i radosti spoločne.

Horory okrem toho, že sú totálna stupidita, aj zbližujú

12. ledna 2012 v 21:40 | MUSEmaniačka
Trhla som sebou. Rukou som siahla po niečom teplom a stisla som. Vzápätí som si uvedomila, že to je jeho ruka.
"Ups, prepáč," povedala som mierne vykolajene a chcela som ho pustiť. No on ma nepustil.
"Čo?" Opýtal sa.
Pohľad som neodtrhla od filmu, ale cítila som ako sa na mňa uprene díva. "Bojíš sa?" Doberal si ma.
"Nie," povedala som odmerane. Nemám rada, keď si ma niekto doberá.
"Ale no. Niečo to ale byť musí…" povedal do stratena, vyselo to vo vzduchu a mne to nedalo neodpovedať.
"Nemám rada horory." Porazene som oddýchla a zvesila ramená.
"Aha," nič viac, len aha. Ale bolo počuť, ba aj cítiť, ako sa usmieva. "Tak poď sem." Pustil ma, no rukou ma objal okolo ramien, pritisol si ma bližšie k sebe a pevne stisol. "Nemáš sa čoho báť. Uvoľni sa, si celá skrehnutá."
"Vravím ti - ja sa nebojím!" Stíchla som a náhle som si uvedomila jeho blizkosť, teplo, ako ma objíma. A všetko to na mňa dolahlo. "Hmmm."
"Čo?" Opýtal sa opäť.
"Je jednoducho úžasné sa k niekomu takto túliť." Potvrdila som to tak, že som sa najviac, ako som dokázala, zavŕtala do jeho objatia.
"Naozaj?"
"Naozaj," prisvedčila som a usmiala sa naňho. Tiež sa usmieval a uprene ma hypnotizoval pohľadom svojich modrých očí.
Druhou rukou našiel tú moju a preplietol si so mnou prsty. "Tak to som rád," tvárou sa oprel o vrch mojej hlavy.

Nie, neprekáža mi to

6. ledna 2012 v 22:30 | MUSEmaniačka
"Poď, naučím ťa hrať na gitare." Stolička ticho zavŕzgala, keď vstal spoza počítača. Rukou siahol po gitare v puzdre opretej o stenu.
Prisadol si ku mne, na jeho doteraz rozostlanú posteľ. Sedel celkom blízko, ramená sa nám dotýkali. Z puzdra, ktoré skončilo kdesi vedľa postele, vytiahol krásnu čiernu elektrickú gitaru.
"Uau!" Dostala som zo seba. Vždy som chcela na niečom takom hrať.
"Páči sa ti? Aj mne," rukou prešiel po kovových strunách. "Mám ju len na chvíľku. Doteraz som hrával na akustickej, ale tú už ovládam, takže som si trúfol na niečo takéto." S úsmevom sa sklonil k púzdru, aby vytiahol dlhý čierny kábel. Jeden jeho koniec zasunul do gitari a druhý do strieborného zosilovača pri nohách postele. "Teraz sa učím také drsnejšie sóla. Veď vieš, posielal som ti ich aj na facebooku."
"Hej hej, viem." Prstom som sa načiahla k tej čiernej krásavici, aby som sa jej mohla dotknúť.
Všimol si môj záujem. "Na," vtisol mi ju do rúk.
"Neblázni. Ešte ti ju pokazím!"
Chvíľu sa na mňa skúmavo díval. Nakoniec nesúhlasne zavrtel hlavou. "Nie, nemyslím si. Ale pristane ti."
"Hm, vďaka." Cítila som ako mi červeň stúpa do líc. Sklonila som pohľad ku gitare. Snažila som sa ju držať tak, ako som to videla pri iných hodobníkoch. Narozdiel odo mňa, oni v tom mali prax.
Smial sa. Musela som vyzerať fakt vtipne. "Nesmej sa mi!" Povedala som naoko nazlostene a šťuchla ho ramenom.
Zdvihol sa, ale len na toľko, aby sa presunul za mňa. Mne nohy z postele vyseli, no tie svoje si skrčil za mojím chrbtom. Rukami ma objal, prstami stisol tie moje zľahka položené na strunách. Hlavou mi nakukol cez rameno, oprel sa o mňa. Ani sa nepohol a hlavu nechal tam. Srdce mi zamrelo, krv ztuhla v žilách. Zrejme si všimol náhlu zmenu niekde v mojom vnútri.
"Deje sa niečo?" Tvárou sa natočil k tej mojej.
Nasucho som preglgla a hladala svoj hlas. "Nie… Ja len…"
"Vadí ti to?"
"Nie…"
Očami blúdil po mojej tvári, v márnej snahe zachytiť niečo, čo sa tam nemohlo odzrkadliť. Bola som dobrá v skrývaní svojich pocitov. Náhle preplietol naše prsty na krku gitari. Jemne ich stisol a nepustil.
Sledovala som naše spojené ruky a keď som chcela očami nájsť jeho tvár, nosom som zavadila o jeho nos. Boli sme tak blízko. Naše plytké dychy sa zmiešali do jedného.
"A toto?" Druhú ruku položil na moje stehno. Zachvela som sa. "Myslím, že ani toto ti neprekáža." Zašepkal mi tesne pri uchu, nevediac ako sa tam dostal. Zavrtela som hlavou. Moje ruky zalial chlad, keď ich pustil. Ale len na nevyhnutne krátky čas potrebný na to, aby z mojich skrehnutých rúk vytiahol gitaru. Chúďatko, medzičasom som na ňu úplne zabudla.
Gitara bola na zemi a ja som ležala pod ním. Netlačil sa na mňa, iba čo ho ku mne priťahovala zemská príťažlivosť.
"Myslím, že ti nebude prekážať ak…" Nedopovedal. Namiesto toho sa však perami obtrel o tie moje. Nenaliehal. Dotyk jeho pier bol jemný a teplý.
Odtiahol sa, aby sa vzápätí lačne vrhol na moje pery, rozhodnutý nepustiť ich, kým neodpoviem na jeho nevyslovenú otázku.
S nadšením som mu odpovedala.

Jeden dôvod

2. ledna 2012 v 22:55 | MUSEmaniačka
"Ona patrí k nám. Nie k tomuto tvojmu pochybnému stravovaciemu návyku." Aro stál na čele volturiovského klanu ako vždy a rukou ledabolo mávol na tu prítomných. Svojich aj našich. Sledovali sme jeho obsiahle gesto a našej pozornosti neunikli jeho čerství členovia - Alice a Jasper.
"Keď chce, nech odíde." Prehovoril Carlisle autoritatívnym hlasom. "Nikto jej v tom nebráni." Zaváhal. Jeho pohľad zablúdil k Edwardovi.
Nedokážem rozdeliť svoju osobu, roztrieštiť srdce. Milujem svoju skutočnú rodinu z Talianska, no milujem aj Edwarda a jeho rodinu. Prijali ma medzi seba. Bola som ako ich vlastná. Nedokážem žiť bez oboch svojich rodín, no nedokážem sa medzi nimi rozhodnúť. Nie som schopná nájsť kompromis, zlatú strednú cestu. Schylovalo sa k niečomu, o čom nik netušil. No ja áno.
Zbytočne som sa zhlboka nadýchla. Sebavedome som vykročila do prázdneho priestoru medzi mojimi rodinami. Spoza chrbta sa mi ozvalo prostestné zavrčanie a následný zvuk do seba narážajúcich skál. Vrčanie muselo patriť jedine Edwardovi, nikomu inému. A ten náraz? Emmett ho zadržal. Teda - aspoň sa o to pokúsil, pretože na ramene som ucítila jeho ruku.
"Bella..." Povedal zúbožene. "Takto... takto to byť nemusí."
Za chrbtom sa mi ozval ďalší zvuk. Tichý vzlyk, ktorý ma prinútil otočiť. Pohľadom som skĺzla cez Edwarda na Esme v Carlislovej náruči.
"Musí to byť takto. Úprimne mi to je z celého srdca ľúto, ale nedokážem žiť bez nich, ani bez vás. A už vôbec nie bez teba." Rukou som ho pohladila po líci. Oči mal tmavé, bez tých zvyčajných hravých iskier.
"No tak Bella, stačilo." Aro. Nedočkavý ako vždy. Odtiahla som sa od Edwarda. Otočila som sa práve v momente ako rukou povolával svojich najlepších bojovníkov - Felixa a Demetriho. Blížil sa môj koniec.
Mala som tisíce dôvodov žiť. No nedokázala som si vybrať ten jeden jediný a žiť.
Bola som pripravená vykročiť im v ústrety, ale keď som zbadala Jane, malú a krutú Jane, ako spolu s nimi kráča mojim smerom, zostala som strnulo stáť.
Nechcela som zomrieť bolestivou smrťou. Začala som sa báť, že budem trpieť. Trpieť príliš dlho a tak zabudnem na lásku k mojim blízkym.
Demetrimu to došlo v okamihu, keď som zostala stáť. Zúrivosťou zasyčal. Vedel, na čo som sa pripravila, na čo sa pripravil Aro. Jane sa iba zazubila.
"NIE!" Zvreskol Edward.
Teraz to už vedeli aj oni. Nedokázala som sa na nich dívať. Chcem si pamätať ich usmiate tváre a nie tie bezduché, aké som videla teraz.
Hlavou som kývla k trojici v čiernych plášťoch. "Hlavne rýchlo," zašomrala som a zavrela oči.

Demetri

1. ledna 2012 v 23:28 | MUSEmaniačka
Cítil som nepatrné zachvenie vetra. Moja láska sa prebudila. Otočil som sa.
Stála pár metrov odo mňa. Na sebe nemala nič viac než moju červenú košeľu. Zapnuté mala len tri gombíky. Mal som krásny výhľad na jej výstrih a bruško. Do tváre jej skĺzol prameň tmavých vlasov. Vyzerala neskutočne sexy.
Pozrel som sa do tých nádherne hlbokých hnedých očí aké som jakživ u nikoho nestretol. Nikdy.
Tvár jej zaliala červeň ako som si ju tam tak prezeral.
Podišiel som až tesne k nej. Prstom som si pritiahol jej tvár k tej svojej, aby som ju pobozkal.

Prvé stretnutie

11. října 2011 v 19:37 | Bewlyer
Prvé stretnutie Edwarda a Belly "trochu" inak. Vlastne, je ťažko povedať, či sú to práve oni dvaja, ale popis a kúsok deja by na nich celkom sedel.

Do tmavej ulice vošiel muž. Zastavil v tieni a z vrecka vyťahuje balíček cigariet a zapalovač. Náhle sa nad jeho hlavou prenesie nejaký vták, ledva viditeľný v tme.
Muž potichu zanadáva a pripaluje si cigaretu. Nervózne pochoduje pozdĺž ošarpanej steny, otočí sa, že si urobí ďalší okruh, no v tom mu zabráni postava odetá celá v čiernom.
Vyľakaním sa rozkašle až sa prehne v páse, rukami zviera chvejúce sa kolená.
"Dopekla," uľaví si. "Vyplašil si ma!" Z rukou na hrudi sa opatrne vystrie a díva sa do tváre zahalenej tieňom. "Čo tu len tak postávaš a nič nevravíš?" Rukou si prejde cez oči.
"Prepáč, že som ťa vyľakal." Ozve sa hlboký hlas plný vybrácii, z ktorého nie jedna žena padá do kolien.
Muž ledabolo mávne rukou a drsným hlasom sa ozve: "Kašli na to. Čo máš?"
"Toto." Kapucňu si stiahne z hlavy a muž priškrtene vydýchne.
Myslel si, že je to jeho dodávateľ, potreboval si dať ďalšiu dávku. No tvár, ktorú zbadal po jej odhalení, nepatrila jeho priateľovi. Vlastne nepatrila nikomu, koho poznal.

Bola bledá s ostrými lícnymi kosťami zvažujúcimi sa do špicatej brady. Na perách mu pohrával darebný úsmev a v zelených očiach mal vyobrazenú čistú zákernosť. Nezvyčajnú tvár mal orámovanú bronzovými vlasmi.
Tento neznámy muž podišiel k nemu o krok bližšie, no on o ten jeden krok ustúpil. Nevedel, že mu to bude na nič. Veď - kto by to aj vedel?
Mužov inštinkt chrániť sa zlyháva na plnej čiare, keď sa mu neznámy zahryzne do krku. Chcel kričať, ale už by mu to bolo na nič.
Neznámy sa odtiahne a plný znechutenia odhodí mužovo prázdne telo o najbližší kontajner. Niekto ho tam ráno nájde.

***

"Kde si zase bol?!"
Bolo to to prvé čo som počul, keď som otvoril dvere. Už je to tu zas a ja už pomaly ale isto začínam pri nej strácať nervy.
"Cestou ma pochytil hlad, tak som sa najedol." Rozopol som si ťažký vlnený kabát s kapucňou a zavesil na chrómový držiak v tvare dračel tlamy.

"Tak si sa najedol?!" Už stála predo mnou, oblečená v priliehavej bielej nočnej košieľke, ktorá úžasne obkreslovala jej nádherné krivky. Máva mi před nosom ovládačom od televízie. "Našli nejakého muža v tmavej uličke s rozdriapaným krkom! Tomu hovoríš hlad?!" Prskala v jednom kole. A keď sa do toho človek raz za čas započúva, tak opakuje to isté dokola. Blá, blá, blá…

"Už ma to s tebou vážne prestáva baviť. Normálne si myslím, že som ti dobrá len na potvrdenie tvojho falošného alibi, keď na naše dvere zaklopú členovia Rady a pýtajú sa po tebe!"
"Aby som to upresnil - klopú na moje dvere. A keď sa ti niečo nepáči," rukou som siahol za chrbát a nahmatal kľučku na dverách. Pootočil som ňou až to cvaklo a uvolnil som priestor medzi ňou a dverami.

"Ty ma vyhadzuješ?" Povedala dotknuto. Už už som otváral ústa, že jej do tváre vypľujem nejakú štipľavú poznámku o jej práci. Bola totižto šľapka. Klasická, na každom rohu každej ulice v Los Angeles postávajúca šľapka v krikľavých a zle zladených kúskoch oblečenia z druhej ruky vyberajúca špinavé prachy za špinavú robotu. Kto jej to kázal robiť, keď s tým nie je spokojná? Kto jej kázal chľastať a brať drogy? Odo mňa dostala pekný balík prachov za to, že bude tvrdiť, keď bude třeba, že som bol s ňou. A teraz sa jej to nepáči a ona mi tu bude ešte aj do tváre vykrikovať. No vzápätí pokračovala: "Vieš čo?! Idem sama!" Rukou si plesne po obnaženom stehne, čo vyzerá ako povel pre nejakého prašivého psa. Vojde do izby odkiaľ sa ozýva zapínanie zipsu a šušťanie látky. Tak ona je už aj zbalená, dobré vedieť.

Vracia sa späť v minikraťasoch a pogumovanej prešívanej bundičke. Na nohách má jako inak červené ihličky.
Prechádza okolo mňa k stále otvoreným dverám, no moja ruka okamžite vystrelí a zatarasí jej cestu.
Rukou jej objímem krk. Je taká chudá, že s tým nemám žiaden problém. Nosom sa priblížim čo najbližšie k jej krku.
"Č-čo to robíš?" Hlas sa jej trasie hnevom a zmätkom zároveň, hlasito pregĺga.
"Myslíš si, že po tom, čo si mi tu potvrdzovala alibi ťa nechám len tak slobodne ísť?" Usmejem sa sám pre seba, rukou zatlačím do dverí, aby sa zavreli.

V ústach cítim predlžujúce sa špičiaky a zahryznem sa jej do krku.

***

Zatváram plechovú skrinku s pre ľudské uši nepočuteľným zavŕzganím. Zvonilo a chodba je takmer prázdna. Obzerám sa a vidím posledných pár študentov vchádzajúcich do tried. Medzi nimi je aj Meg, najväčšia ľudská klebetnica v dejinách tejto školy. S tichým povzdychom a prijateľnou vzdialenosťou desiatich metrov medzi nami ju nasledujem.
Do triedy vchádzam ako vždy posledný. Všetky lavice sú obsadené až na jednu úplne vzadu. Kľučkujem uličkami zatarasenými školskými taškami a snažím sa vyhnúť tomu ťaživému množstvu všakovakých vôní.

Našťastie je to moje vyhliadnuté miesto celkom při okne, takže nebude problém z prísunom čerstvého vzduchu zvonka.
Profesor začína monotónnym hlasom a bez najmenšieho záujmu vykladať novú látku. U študentov vzbudzuje minimálny záujem. Niektorí si čarbú do zošitov, iný hypnotizujú popraskané biele steny s nažltlým nádychom a iní to už vzdali a spia.
Oni sa môžu aspoň uchýliť k pár minútam nepovšimnutého spánku zatiaľ čo ja…

Zhrbene sedím nad zošitom a počúvam šuchtavé kroky za dverami triedy.

Dvere sa otvárajú, vzniká prievan. Do nosa ma udrie lahodná vôňa a v žalúdku pocítim hladné mraučanie.
Vo dverách sa objavuje bledá tvár v obkľúčení tmavo hnedých hustých vlasov. Při pohlade na tú jednoduchú krásu zadržiavam dych a v nejestvujúcom priestore sa snažím od nej držať čo najďalej. No najradšej by som po nej vyštartoval hneď v tomto momente. No vzápätí som túto myšlienku zavrhol, pretože vraždiť před očami tridsiatich ľudí… Nieže by to bolo ťažké ich potom zabiť, ale nestojí mi to za odhalenie.

A tak len sedím a nasucho pregĺgam. Pohľadom čiernych očí sledujem dievča prichádzajúce k voľnému miestu vedľa mňa…

Nie, nie, nie.

Už je neskoro. Milo sa na mňa usmieva a odsúva stoličku, aby si na ňu mohla sadnúť.

***

Ten chalan, vedľa ktorého som sedela, bol okúzlujúci. Bronzové strapaté vlasy, tmavé oči mal vsadené hlboko v tvári obtiahnuté sivými kruhmi pod očami.
Sedela som při ňom a často môj pohľad zablúdil jeho smerom. Ruky mal zaťaté do pästí. Zrejme som trpela silnými halucináciami spôsobenými nedostatkom spánku, ale fakt si myslím, že nedýchal. Viem, divné.

Ako stenu, ktorá by nás mohla od seba oddeliť a mňa tak ubrániť až nebezpečne viditeľnému škúleniu po jeho osobe, som použila svoje tmavohnedé vlasy. Celkom obyčajným gestom som i ich prehodila cez rameno a začula som protestný škripot lavice. Hlavu som otočila a videla jeho prsty zaborené do tvrdej drevennej lavice.
Ústa som údivom nechala klesnúť kdesi pod lavicu. Prebodávala som ho pohľadom. Jeho oči sa zabodli niekam do mojej hrude a mňa pochytila triaška. Ostala mi neskutočná zima. Ruky som si skryla do dlhých rukávov mikiny a dýchla si na ne, aby sa mi trochu zahriali.

Snažila som sa vžiť do výkladu profesora mávajúceho nejakou učebnicou jemu blízko sediacim študentom před nosom, no zazvonilo.
Knihy som nahádzala do tašky, ktorú som si následne vyhodila na chrbát.
Už už som vychádzala z triedy, keď mi cestu zatarasil môj milý spolusediaci.

"Nikomu o tom nehovor," povedal ľadovo a hlavou kývol k dverám triedy, z ktorej sme práve vyšli.
Aký je priateľský pomyslela som si sarkasticky. "Prepáč, som tu nová a neviem ako to tu chodí." Bliskol mi pohľadom poza plece, no pokračovala som. "Čo si tým myslel?" Rovnako jako on aj ja som kývla hlavou k triede.
"Nesnaž sa robiť zo seba hlúpu." Odmlčal sa. Na tvári sa mu objavil úškrn, ktorý neveštil nič dobré. "Vlastne sa dlho pretvarovať nemusíš. Ľudia na to rýchlo prídu aj samy."

Tak toto už bolo priveľa! Som tu len prvý deň a niekto ma tu bude urážať?! Tak toto si nenechám!
Spražila som ho svojim najlepším nenávistným pohľadom.
On blbec sa ešte priblblejšie uškrnul čo ma nesmierne vytočilo a ja som stratila kontrolu nad svojou pravačkou, ktorú som zazrela kútikom oka, ako sviští vzduchom medzi nami a pristáva na jeho líci.

***

Takže mačička má pazúriky, čo? Prskanie jej očividne nestačilo.
Ale v zachovaní svojho tajomstva som hral s ňou a tak, keď pristála jej ruka na mojom líci, poddal som sa jej dotyku, jako to robia tí herci vo filmoch.

Zachytil som pohľady okolo prechádzajúcich ľudí.
Rukou som si podržal tvár, ako sa to vo zvyku robí. Pozrel som sa na ňu a div som nevybuchol smiechom, keď som zbadal ten jej vyplašený výraz. Premáhal som sa, veľmi.
Ale istá moja časť to nevedela prehĺtnuť.

Schytil som ju za rameno a pevne zovrel v prstoch až zjojkla od bolesti. Samoľúbo som sa uchcehtol a ťahal ju za sebou von zo školy.
Von zo školy do tmavého a nepreniknuteľného lesa, do ktorého sa nik neodvažuje vkročiť už niekoľko rokov. Vraj sú tam divé zvery. Ale to je samozrejme len mnou vymyslená a ústnym podaním ďalej rozširovaná a zveličovaná historka. Treba si zachovať akú-takú fantíziu a zároveň aj kúsok niečoho pre seba, kde je dostatok miest a zákutí na ukrytie prázdnych tiel. Nie som blázon, aby som ich nechal len tak niekde pohodené v uličke, kde ich poľahky môže nájsť človek. Svoje obete som tak nechával len v krajných prípadoch, ktorých bolo veľmi málo.

Dievča za mnou šuchtalo nohami. Keď sa prispôsobilo môjmu zúrivému tempu, začala škrípať zubami. Už sme boli takmer tam, kde som ju chcel mať, keď začala protestne fňukať a zasipávať ma neutíchajúcimi otázkami kam to ideme, kto som a podobne.

Prestávalo ma to baviť.

Upírskou rýchlosťou som sa k nej otočil tvárou v tvár. Tíško pípla a omračene ostala stáť na mieste.
V jej čokoládovo hnedých očiach som videl toľko strachu ako ešte nikdy vo svojom dlhom živote. Oči sa jej zaliali slzami, keď prišla k záveru, že nič dobré ju nestretne. Nie tu, nie so mnou. Videl som v nich seba. Seba s roztvorenými ústami a predĺženými špičiakmi.

Zrazu ju premkne pud sebazáchovy a začne krôčik po krôčiku ustupovať. No na mňa však nemá.
Pohotovo k nej priskočím a uzamknem vo svojej nezničiteľnej náruči.
"Mala si ostať ticho. Nič z toho, čo sa stane teraz, sa nemuselo stať. Si neskutočne hlúpa."

Zaklonil som jej hlavu a s privretými očami a vynikajúcim čuchom lovca som vyhľadal to najlepšie miesto na zakusnutie. Koža sa jej zachvela, keď na nej spočinuli moje studené pery. Snažila sa výkríknuť, keď do nej preniklo ostrie mojich zubov. No pre ňu už bolo neskoro a boli sme ďaleko. Ďaleko od ľudí, ktorí bi ju mohli začuť.

***

Po príchode domov som si doprial horúcu sprchu, pretože kúpel nemám rád a už vôbec nie bublinkový. Na to ale treba dvoch, lenže ja som nenašiel toho niekoho správneho, kto by to so mnou podstúpil…

Obliekol som si čisté veci. Tie čo som mal putovali rovno do smetiaka. Nachystal som si knihy a urobil úlohy na nasledujúci deň. Keď som mal všetko hotové, na svojej kožou potiahnutej sedačke som sa príjemne uvelebil a nechal sa pohltiť dejom románu zo začiatku dvadsiateho storočia.

Rob, Kristen & Edward Sullen

12. července 2011 v 23:02 | MUSEmaniačka

Spoluautorská poviedka, ktorá vznikla v deň odchodu z Piešťan, kde som strávila víkend u Gaudi. My dve bláznivé - to je otrasná kombinácia, akože fakt. Teraz nič v zlom G., OK? :D

Tak sme sa chytili do písania a vzniklo toto. Vlastne toto je čisto kopčené a doplnené našimi dialógmi, príp. je tam niečo pozmenené. Autorka pôvodných dialógov je Flaty, ktorej týmto chceme tento článok venovať :)

PS: fakt sa na nás nehnevaj, ale nemali sme čo robiť xD
PSS: ďalšie diely budú zverejnené časom xDD
PSSS: omluvte prosím naši češtinu, díky moc :D

Anita Blake.

1. května 2011 v 12:36 | MUSEmaniačka


A to myslím len a len v dobrom! Úžasná séria, úžasné postavy, zaujímavé deje a zápletky. Nádhera! Až také, že som napísala poviedku. Celkom krátku, ale tak... Aj to je niečo :)

Ak by niekto nevedel o čom je reč, tak Vám trochu objasním postavy (velmi skrátená verzia), ktoré v tejto poviedke vystupujú. Až na ten 'Ženský hlas' - tá je mnou vymyslená a nemá meno :D
Anita - hlavná postava. Vždy ozbrojená až po uši a 'popravčí' upírů, nekromant - dokáže oživiť aj mŕtvych mŕtvych = oživý mŕtveho upíra, zombie. Tvorí triumvirát s Richardom a Jean-Claudom. Miluje aj Sigmunda - plyšového tučniaka.
Richard - jej priateľ, alebo lepšie povedané milenec. Je lykantrop a vodca svorky. Anita - aj napriek tomu, že je človek, je jeho lupou - družkou vo svorke. Richard má jeden problém - nedokáže sa zmieriť zo zverom v jeho tele.
Jean-Claude - upír starý okolo 500 rokov. Pochádza z línie upírky Belle Morte (Krásna smrť). Pôvodom francúz, čo je v knihách dosť vidno - v určitých chvíľach sa vyjadruje po francúzky (napr.: ma petite - moje malé). A je druhým milencom Anity. (nakoniec v mojej poviedke nevystupuje, koniec som zmenila)
Edward - krycie meno Ted Forrester, prezývaný aj 'smrť' - zabíja všetko nadprirodzené. Niekedy robil nájomného vraha, no ludia boli preňho až príliš ľahkým terčom.
Jason - mladý vlkolak, člen Richardovej svorky.

Ja viem, tá baba sa nezdá, ale chodí s upírom a vlkolakom naraz. Aspoň po ôsmy diel. Tam má od nich pauzu (spomína sa že pol roka) a je z toho zmetená. Chúďa :(
***

Bol otočený chrbtom ku mne, no spoznala som ho. Plavé dopostupna ostrihané vlasy mu splývali na svalnatých ramenách.
"Richard!" Vydýchla som.
Otočil sa ku mne. Tvár mu zdobil chlapčenský úsmev.
Rozbehla som sa k nemu. Rukami som ho oblapila okolo krku a nohami som ho oblapila okolo pásu. Vrhla som sa na jeho pery. Boli mäkké a teplé. Rukou som mu zašla do vlasov. Na chrbte som zacítila studenú kamennú stenu pod Previnilými slasťami. Keď som bola bez dychu, presunul sa na môj krk.
"Richard, milujem ťa." Povedala som.
Odtiahol sa a pobozkal ma na čelo.
"Ehm, ehm," odkašlal si Edward.
Postavila som sa na pevnú zem. Hlavu som si položila na Richardovu hruď a rukami som ho držala okolo pása. Vdychovala som jeho vôňu.
"Richard?" Z chodby k nám dolahol hlas. Ženský.
Trochu som sa odtiahla od neho. Ruky mu padli k telu. Pozrela som sa mu do tváre a nevidela som tam nič. Žiadne emócie.
"Miláčik, kde si?" Zase ten hlas, teraz už o niečo bližšie.
Ustúpila som od neho. Jeden krok od neho. Druhý. Tretí. Ustupovala som, až kým som na chrbte nezacítila studenú stenu.
Do miestnosti vošla žena. Mala polodlhé hnedé vlasy, zelenú blúzku a tie najdlhšie nohy, aké som v živote videla. Možno to bolo len tou príliš krátkou minisukňou a petnásť centimetrovými opätkami, neviem.
Podišla až k Richardovi a majetnícky ho chytila za ruku. Nebola vyššia od neho. Bez opätkov mohla byť taká vysoká ako ja...
"Kto si?" Opýtala som sa. Musím priznať, že môj hlas znel rozochvene a to neznamenalo nič dobré.
"Som jeho priateľa a od včerajšieho lupanaru aj jeho lupa."
"Lupa?" Vydýchla som. Pozrela som sa na Richarda. Videla som ho rozmazane. Prekliate slzy!
Priblížil sa ku mne, no ja som ustúpila. On šiel ďalej a ja som ďalej ustupovala.
Chcela som odtialto vypadnúť. No Richard bol príliš blízko. Vytiahla som browning z puzdra a roztrasenou rukou som naňho zamierila.
Ostal stáť s rukami hore. "Anita, ja..." Umčala som ho kývnutím hlavy a vybehla som z miestnosti.
Cestou som narazila do Jasona. No keď ma videl, pratal sa mi z cesty. Múdry vlkolak.
Vybehla som z Previnilých slastí. Bežala som k môjmu autu. Nastúpila som a zaistila všetky zámky. Vyštartovala som domov.
****

Samotár

4. dubna 2011 v 20:37 | MUSEmaniačka
Tvár mal ošľahanú vetrom, pery popraskané. Okolo očí mu naskákali vrásky, bežným okom sotva viditeľné. Polodlhé vlasy sa mu ladne vlnili vo vánku horúceho leta. Prázdne ruky mal volne pozdĺž tela.
Pri nohách mu ležala dievčina. Pokožku mala bledú, tep na krku sotva badateľný. Tmavé vlasy mala na spráchnivenej zemi rozložené ako vejár. Oči sa jej divoko myhali pod zavretými viečkami.
Jej srdce splašene búchalo. Vynechalo raz. Vynechalo i druhý raz a viac sa neozvalo. Z dierok na krku sa jej pomaly rinula krv…
Stál tam. Bez najmenšieho pohybu.
Stál tam a bol sám.



The most opently interview with Rob Pattinson

16. srpna 2010 v 23:54 | Dadush
Som reportér pracujúci pre The Sun a práve sedím v luxusne zariadenom apartmáne. Naproti mne sedí lamač ženských sŕdc - Rob Pattinson.

Odkašlem si, chcem začať, no preruší ma Rob. Vystrie ku mne ruku v ktorej má otvorenú krabičku s cigaretami. Ponúkne mi. "Nie, ďakujem, ja nefačím." Chcem byť slušný. On sa len pousmeje, vytiahne cigaretu a z vrecka zapalovač. Zapáli si a potiahne.

Opýtam sa ho na jeho novinky. No on mi skočí do reči a povie niečo, čím ma ohromil. "Viete, som gay."
 
 

Reklama